V nedeľu 10. mája 2026 sa v Šali uskutočnila unikátna komentovaná prechádzka mestom pod vedením G. A. Alföldiovej a pracovníkov Štátneho archívu v Trnave (pracovisko Galanta so sídlom v Šali). Podujatie, ktoré prilákalo množstvo zvedavých obyvateľov, sa zameralo na odkrývanie zabudnutých faktov z minulého storočia, nahliadnutie do archívnych dokumentov a návštevu miest, ktoré kedysi tvorili srdce spoločenského života mesta.

Začiatok pri amfiteátri: Symbol 60. rokov

Prechádzka sa symbolicky začala pri najvyšších lavičkách šalianskeho amfiteátra. Hoci sa pôvodne uvažovalo o staršom dátume vzniku, archívny výskum a spomienky pamätníkov potvrdili, že amfiteáter bol postavený v roku 1963. Účastníci si pripomenuli, že topole v jeho okolí boli zrejme vysadené práve v tomto období. Toto miesto slúžilo ako vstupná brána do histórie, kde sa začalo rozprávanie o tom, ako mesto rástlo a menilo svoju tvár.

V útrobách kaštieľa: Kilometre histórie a ceruzka ako zbraň proti času

Z amfiteátra sa skupina presunula do priestorov šalianskeho kaštieľa, kde sídli štátny archív. Archivárka účastníkom vysvetlila, že v týchto stenách sa uchováva takmer 7 kilometrov dokumentov. Prekvapivou zaujímavosťou bola informácia, že archivári používajú výhradne grafitové ceruzky, pretože na rozdiel od atramentu na slnku nevyblednú, čím zabezpečujú trvácnosť informácií pre ďalšie storočia.

Tajomstvá depozitára: Od bosoriek po najstaršiu listinu

V depozitári mali návštevníci vzácnu možnosť vidieť originálne listiny so závesnými pečaťami, pričom najstarší dokument v zbierke pochádza už z roku 1340. Veľký záujem vyvolali zápisnice zo Šamorína, ktoré dokumentujú historické procesy s čarodejnicami. Tieto ženy boli v minulosti obviňované napríklad z toho, že zapríčinili neúrodu. Listiny sa museli chytať v rukavičkách, aby ich pot z rúk nepoškodil.

Tragédie druhej svetovej vojny v dokumentoch

Súčasťou návštevy archívu bola aj výstava k 80. výročiu ukončenia druhej svetovej vojny. Účastníci videli dokumenty o mobilizácii koní, kde musel majiteľ s každým zvieraťom priniesť aj presne určené množstvo ovsa a sena. Výstava pripomenula aj leteckú vojnu, kedy lietadlá dopadali v okolí Žiharca či Galanty, a tragické osudy židovskej komunity, ktorej geto v Šali sústredilo vyše 800 ľudí pred ich deportáciou.

Príbeh šalianskeho organistu

Po odchode z archívu cesta pokračovala k farnosti. Tu zaznel pohnutý príbeh pána Lipóta Báránya, vzdelaného a múdreho hospodára na majetku v Hetmíne. Ako mladý kvôli láske k šalianskemu dievčaťu prestúpil zo židovskej na katolícku vieru. Hoci bol nesmierne vzdelaný a študoval v Prahe i v Halle, počas vojny bol odvlečený do pracovného tábora. Po rokoch šikanovania komunistami nakoniec zakotvil v Šali, kde dlhé roky sprevádzal veriacich hrou na organe v miestnom kostole.

Námestie svätej Trojice: trhy a Ispita

Kroky účastníkov viedli ďalej na Námestie svätej Trojice.Tam, kde teraz stojí Maďarská škola, bývala kedysi dávno sýpka. No tam, kde máme dnes artézsku studňu, chodili pre vodu už naši predkovia. Zaujímavou postavou bol obyvateľ z miestneho chudobinca (Ispita), ktorý dostal uniformu a bol poverený úlohami ako odháňať žobrákov od nášho mesta a zapaľovať plynové lampy na námestí.

Kultúrny život v Katolíckom kruhu

Na námestí si skupina  pripomenula Katolícky kruh, ktorý fungoval aj v 50.rokoch 20.storočia ako osvetový dom. Budova bola centrom kresťanskej kultúry, kde sa hralo divadlo, hudba, aj sa hrali spoločenské hry, no aj sa dalo posedieť pri vínku, no všetko v rámci kresťanských princípov. V medzivojnovom období v meste pôsobil  spevokol Caecilia Chorus, ktorý založil dirigent Villiam Paldy.

Dom pána Vogela a jediné secesné okno

Významnou zastávkou bol dom na Hlavnej ulici, ktorý patril pánovi Jozsefovi Vogelovi, prvému riaditeľovi parného a neskôr elektrického mlyna. Dom je architektonickou vzácnosťou, na ktorej nájdeme jediné secesné okno v celom meste – na jeho strane od malej tržnice. Na jeho povale sa  našli kuriózne nálezy – detské kočíky z počiatku 20. storočia, ozdobné kované prieduchy, zbytky prúteného nábytku do záhrady…

Budova umeleckej školy a stratená synagóga

Prechádzka pokračovala k dnešnej umeleckej škole, ktorá bola postavená koncom 19. storočia pre Družstvo proti záplavám a dodnes si zachovala viaceré prvky zo svojich počitakov – pivnicu, zábradlia, podlahový obklad. Sprievodkyňa upozornila aj na miesto, kde kedysi stála synagóga s cibuľovými vežami a židovské kúpele (zhruba pri zastávke „Textil“). Tieto budovy boli asanované a ustúpili novej výstavbe.

Taxíky rodiny Lahitovcov

Na ulici Pázmáňa stával dom pána Lahitovu, kedysi jedného z prvých podnikateľov v osobnej doprave. Dom susedil s dvorom Maďarskej školy a vo dvore stávali prvé taxíky v našom meste. S pánom Lahitom sa spája úsmevná historka, ako odmietol odviezť nového poštmajstra, pretože sa dožadoval oslovenia „Vaše blahorodie“.

Feketeházy a Balážovič: Slávni susedia

Skupina sa pristavila aj pri mieste, kde stávali domy dvoch významných osobností. János Feketeházy, svetoznámy staviteľ kovových mostov (napr. mosta Slobody v Budapešti), sa v Šali narodil a tu v skromnosti dožil. Jeho susedom bol doktor Balážovič, progresívny lekár, ktorý v meste presadzoval hygienu a očkovanie. Jeho rodinu však zasiahla tragédia, keď jeho dcéra zahynula pri bombardovaní Šale v roku 1945 priamo na ulici.

Lekáreň Déryovcov: Vôňa knižnice a tenisový kurt

Posledná veľká zastávka patrila miestu, kde dnes stojí banka, no kedysi tu fungovala lekáreň rodiny Déryovcov. Boli to osvietení ľudia, ktorí v záhrade (dnešný nemocničný park) mali prvý verejný tenisový kurt. Pamätníci spomínali na 70. roky, kedy v ich budove sídlila knižnica, typická nezameniteľnou vôňou olejovanej drevenej podlahy a starých kníh.

Legendy o podzemí

Prechádzka bola ukončená diskusiou o legendárnych podzemných chodbách, ktoré mali kedysi údajne viesť z kaštieľa až do okolitých dedín. Hoci mnohé z nich sú dnes zasypané, spomienky detí, ktoré sa v nich v minulosti hrávali, udržiavajú tieto tajomstvá stále živé. Podujatie ukázalo, že história Šale je bohatá mozaika príbehov, ktoré si zaslúžia byť zachované pre ďalšie generácie.

(red)

The post Šalianske návraty: Z komentovanej prechádzky po stopách histórie a tajomstiev appeared first on .

Jozef Syrový a slávna éra vodného motorizmu v Šali. Pre nás, ktorí sme to zažívali ako deti, to bola trojica Syrový-Hrušovský-Vanek, keď som sa však stretol nedávno s dvomi z nich, vyviedli ma z hlbokého omylu: „Keď to tak zrátame, tak nás bolo 10-15 v Šali,“ hovorí a prekvapuje ma Jozef Syrový. Vymenováva ľudí, ktorých (prípadne ich potomkov) poznám aj dnes, netušil som však, že aj oni si sadali do labilných člnov vyrobených na kolene z tenkej leteckej dyhy a vybavených motormi, ktoré ich hnali po Váhu aj 120-kilometrovými rýchlosťami… „Robila to tu hromada ľudí, v podstate sme si mohli sami urobiť vlastné preteky a bolo by nás dosť,“ dopĺňa svojho kolegu Jaroslav Vanek.

Tento text vznikol pre tlačené vydanie Slova Šaľanov v roku 2021 a uverejňujeme ho ako spomienku na nedávno zosnulého Jozefa Syrového, najúspešnejšieho šalianskeho pretekára v motorových člnoch. Česť jeho pamiatke.

Začínali rekreačne

Nič z toho by sa nedialo, nebyť lodenice – dusláckeho rekreačného zariadenia na brehu Váhu. „Boli tam výletné člny s pákovými motormi, neskôr pribudol bazén,“ hovorí Jozef Syrový o dobe niekedy v polovici 60. rokov minulého storočia. Šaľania tam chodili tráviť voľné chvíle, vznikala komunita vodákov. Podnet na organizovanie sa a podporu vodného motorizmu dal vraj vtedajší pracovník výstavby v Dusle Jozef Zsoldos. „Mal tam maringotku, kde aj prespával. Ja som tam chodil ako mladý tráviť čas a on mi hovorieval: „Jožo, však tu sú také skvelé podmienky na motorové športy, prečo nezaložíte oddiel vodného motorizmu?“ On bol totiž aj slovenským funkcionárom vodného motorizmu, neskôr odišiel robiť do Slovnaftu,“ spomína Syrový. „A my sme sa toho chytili s Fricom Sedlárom a Karolom Némethom. Založil sa teda najprv „turistický“ oddiel s výletnými motorovými člnmi. Prišiel Juraj Kružlík s člnom s motorom z Wartburga, pridal sa Zolo Vitko so svojím člnom. Prichádzali ľudia a každý si vyrobil čo mal – priniesol motor z motocykla, Trabanta, Wartburga a člny sa vyrábali tam, svojpomocne. Prvé lacné lodné motory, ktoré sa dali zohnať, boli Moskva Víchor.“

Smer k športovému využitiu to nabralo, keď bol vďaka Štefanovi Serenčéšovi založený oddiel vodného motorizmu pri TJ Slovan Duslo Šaľa.

Pretekárske člny

Prvé preteky absolvoval Jozef Syrový v roku 1969 v Bratislave na Dunaji – na Rally Danubien a skončil hneď tretí. Išlo o vytrvalostné preteky z Bratislavy do Štúrova. „Mal som čln Mollinari a v ňom štyri bandasky benzínu na celú cestu – boli sériovo spojené a ja som prepínal odkiaľ sa čerpal benzín. Muselo mi stačiť tých 80 litrov benzínu,“ spomína.

„Treba brať do úvahy, že išlo o rekreačné motory na výletné člny, ktoré boli upravené,“ spomína Jaroslav Vanek. „Taký Wartburg mal normálne 50 koní, my sme to upravovali na 120 koní. Vyrábali sa druhé hlavy, kanály sa upravovali, karburátory.“

A ako sa stal bežný „vodák“ pretekárom? Jednoducho. Stačilo sa stať členom klubu, mať papiere na čln a absolvovať lekársku prehliadku.

O tom, kedy sa začalo riadne pretekať na Váhu v Šali sa spomienky rozchádzajú, každopádne prvé šalianske záznamy vo výsledkovej histórii Jozefa Syrového sú už z rokov 1972 a 1974. Obaja bývalí pretekári sa však zhodli, že pravidelné súťaže Šaľa zažívala od polovice sedemdesiatych rokov.

„Na začiatku sme mali motory víchre a to nás každý bil ako psov,“ spomína si Jozef Syrový. „Bratislavčania a ostatní už mali motory Crescent – a ja som im raz povedal: „Chlapci, my keď sa dostaneme k motorom, ako máte vy, už nevyhráte…“ A tak aj bolo. My sme boli výborní v konštrukciách člnov, vo výrobe a úpravách vrtúľ.“

Pretekajúci mechanici

„Vy ste vlastne boli strojári – mechanici, ktorí pretekali,“ hovorím im s úsmevom. A Jaroslav Vanek prikyvuje a dopĺňa: „… a tiež stolári a vlastne všetko ostatné.“ Na to vyberá Jozef Syrový s úsmevom fotku, na ktorej je nástup klubov pred pretekmi: „Pozrite sa, všetci v pekných teplákoch a dresoch a Šaľania? Pozrite, ako vyzerajú – ako prasce…“ hovorí so smiechom narážajúc na montérkové oblečenie šalianskeho tímu a na to, že všetci boli zababraní od oleja.

Spomínam si na halu na lodenici v tých rokoch – smrdelo to tam nielen olejom, ale aj voňalo čerstvo opracovaným drevom. „Jožko prvý doniesol Ziminove plány – ruskú konštrukciu lodí, a potom už každý z nás staval a kadečo vylepšoval,“ spomína si Jaroslav Vanek.

„Pri stavbe lode rozhodoval motor, ktorým ste sa zaradili do určitej triedy, a potom k tomu bolo treba dodržať príslušné rozmery lode – dĺžku, šírku výšku,“ ozrejmuje Syrový. „A na základe skúseností z predošlého roka ste potom konštrukciu upravovali – ubrali alebo pridali centimetre, upravili plaváky, spoilery. A ďalšia vec bola úprava vrtule.“ Bežne kúpenú vrtuľu motora doladili fachmani tak, aby bola o 5-8 km rýchlejšia.

Celé je to veda – váha člna, obrátky vrtule, hydrodynamika pod vodou, aerodynamika nad vodou, výkon motora, váha pretekára, sklon člna, vietor a počasie… To všetko museli brať do úvahy ak chceli vyhrávať.

Šaľania mali šťastie, že mali priestory na lodenici. Tu bol k dispozícii sústruh, veľká stojanová vŕtačka, zváračka – všetko, čo potrebovali na výrobu člnov a prerobenie sériových motorov. Tie dostali od Dusla, všetko ostatné už bolo na nich. „Dali mi jeden štandardný motor a povedali: „Dúfame, že budeš reprezentovať Československo…“ Na jeseň som začal makať a v máji som mal hotový čln,“ hovorí Syrový. Špeciálne vodovzdorné preglejky si kupovali za vlastné. Pritom Jozef Syrový vlastne ani nebol zamestnancom Dusla, takže niektorým ľuďom aj jeho výhody vadili. „Keby som bol nejaký outsider a nevyhrával by som, tak by som nič nedostával. Keď ale videli tie úspechy, museli to akceptovať. V priebehu troch rokov som s Dusláckym motorom dosahoval tie najvyššie úspechy, všimli si ma a dostal som „štátny“ motor od UV ČSTV. Tak som sa stal aj reprezentantom Československa. A zas som musel byť na špici, aby to vydržalo.“

Šaľa malá – všetko brala…

V roku 1978 získal Jozef Syrový titul majstra športu – a ten sa dával po štyroch víťazstvách majstra Československa. Svoje celkom prvé víťazstvo si pripísal v roku 1974 v Trenčíne, Majstrom ČSSR sa stal prvýkrát v Bratislave v roku 1975. Vlastne od roku 1974 v jeho výsledkovej listine iné ako 1. a 2. miesta nie sú… Aj Jaroslav Vanek bol majstrom Československa v kategórii SD a v kategórii R1 bol viacnásobným majstrom Slovenska a pripísal si aj ďalšie medailové umiestnenia.

„Všetci Šaľania mali vo svojich kategóriách úspechy, postupne išli do vyšších tried, ja jediný som ostal verný od začiatku do konca 500-kám,“ hovorí Jozef Syrový a na moju doplňujúcu otázku, že prečo, odpovedá: „Bolo to pre mňa najjednoduchšie a bol som v tom už zbehlý…“ Doplnil ho ešte Jaroslav Vanek: „… a nemal vo svojej kategórii konkurenciu. On to mal všetko tak vymakané a zladené, že naňho nikto nemal.“

A že aká úspešná v tej dobe bola motoristická Šaľa? Obaja bývalí pretekári si spomenuli na vtedajšie známe porekadlo v kruhoch vodných motoristov: „Šaľa malá – všetko brala…“

Pre Jozefa Syrového to malo aj ďalší efekt: „Víťaznú loď chcel po sezóne kúpiť každý, hlavne Maďari boli takí. Aj keď bola „dochrámaná“, povedali: „… nevadí, aká je, ale je víťazná!“ Keď som ju predal povedzme za 5 000 korún, mal som na ďalší čln – letecká preglejka stála 2 500, k tomu laminát a všetko ostatné, plus celá zima roboty…“

Pohľad z člna na vodnú stenu

Mimochodom, nepredstavujte si, že v tých člnoch bolo nejaké kreslo, pedále, volant a podobne. „Ja som v člne kľačal na nádrži,“ hovorí Jozef Syrový. Jaroslav Vanek jazdil aj v takých, kde sa ležalo na boku a s hlavou dopredu. To bol iný adrenalín…

Predstavujete si to ako preteky formule? Zabudnite! „Keď ste vy išli napríklad 80 km/h a ten pred vami tiež, prúd vody z vrtule za ním do vás v podstate narážal 160-kou a to už je sila,“ približuje pocity pretekára v motorovom člne Syrový. V takejto situácii predbiehať bolo umenie. Spätné zrkadlá nemali, nevideli, čo sa dialo za nimi, len pri otáčaní na bóji museli kontrolovať ľavú stranu. Ten čo išiel z vnútra mal totiž prednosť. „To je tak, že keď to odštartuje, ten prvý vidí, možno prví dvaja – traja, ale ostatní už iba vodnú triešť. A nezabrzdíte,“ dopĺňa Vanek. „Keď som začal jazdiť v silnejšej triede, pichol sa predo mňa zrazu pretekár, a to bola rana akoby do mňa vystrelil z brokovnice…“

Bezpečnosť preglejkovej škrupiny…

Obaja pretekári sa zhodli, že ich manželky im to síce tolerovali, ale nadšené neboli. A nechodili ani na preteky. „Technická komisia maximálne skontrolovala či má pretekár vestu a na ruke „trhačku“ (keď vyletíte z člna, aby sa vypol motor),“ hovorí Jozef Syrový. „Keď som mal prvý katamaran, malo to tie špice a technický komisár mi nechcel dovoliť jazdiť. Tak som nasadil tenisové loptičky na špičky člnu a bolo to OK.“ A keď sa vrátime k tomu, že člny si stavali sami z leteckej preglejky na drevenom skelete, máte asi aj predstavu o bezpečnosti takého člnu. „Čln samotný chcel každý mať čo najľahší,“ dopĺňa Jaroslav Vanek.

„Záležalo to dosť aj od počasia a vody,“ hovorí Jozef Syrový. „Človek vbehol pod most a vlna ho vyhodila do vzduchu, alebo keď ho podfúkol silný vietor… Havárií bolo dosť, zrátal som si, že na pretekoch, kde som sa ja zúčastnil, bolo dokopy sedem mŕtvych. Ja som vyletel asi trikrát, nás to pochytalo tiež, ale sme mali šťastie. Druhí ho také nemali.“

Nevyhlo sa to ani Jaroslavovi Vanekovi: „Ja som mal pätnásť havárií – trinásťkrát som vyletel do vzduchu a dvakrát som mal bočné saltá. Boli takí – vysypal sa a hneď po ňom prešiel druhý za ním. Iba triesky lietali.“

Aj v Šali sa vraj udialo niekoľko nehôd, dva-trikrát musela pretekára odvážať sanitka. „Stalo sa, že pretekár na „papuči“ (typ konštrukcie člna. Pozn. red.) sa točil pri moste a vybehol do kríkov na brehu. Krv z neho tiekla ako ho niesli do sanitky. Museli sme tiež čakať, keď pustia z priehrady vodu, inak sa dalo vybehnúť na plytčinu v strede Váhu.“

Zažili vraj aj haváriu českej herečky. „Pamätáš sa, ako tá česká herečka podbehla pod čln?“ nadhodil tému Jaroslav Vanek. „Natáčali film s názvom Za každého počasia. A ju posadili do pretekárskeho člna – pritom tam mohli dať hocikoho, veď mala prilbu… Asi pri tretej otočke v člne pridala plyn a vbehla maďarskému pretekárovi do cesty. On cez ňu prešiel v plnej rýchlosti, triesky lietali, každý zrazu zamrzol, všetci mysleli, že je po nej. Po chvíli sa zdvihla prilba a ona bola OK. No museli ju odniesť, lebo ani chodiť nevedela.“

Podľa Jozefa Syrového jazdili najnebezpečnejšie Rusi. „Keď sme sa raz pýtali jedného Rusa, prečo neuberie niekedy, či sa chce zabiť, povedal, že ak nevyhrá, nabudúce sa do reprezentácie nedostane. Oni mali všetko k dispozícii, ale nútili ich vyhrávať.“

Kapitalizmus a socializmus

Ten šport vyzerá z dnešného pohľadu skôr kapitalisticky. Veď aj pohľad na tie člny to evokoval – namaľované a polepené reklamami… „Crescent – to som mal na člne meno výrobcu motorov. Potom som mával nápis Syhacat – čo bola skratka „Syrový – hydro-aerodynamický – catamaran“ – to už bola naša vlastná konštrukcia lode. Na lodi som mal ešte aj reklamu Duslo a za tú som dostal životnú poistku – 800 alebo 1 200 korún to vtedy bolo,“ hovorí Jozef Syrový.

„Čo my, to vy ste kapitalisti,“ hovorili im vraj Nemci, keď počuli, v akých podmienkach Šaľania robia svoje člny. Vďaka vtedajšej podpore Dusla. „To bolo ale aj tak, že do 1. mája sme museli mať člny hotové – vyrobené, namaľované, polepené reklamami a išlo sa do prvomájového sprievodu,“ povedal k tomu Jaroslav Vanek.

A či nebol v tej dobe nikto, kto by na takom člne chcel ujsť na západ? Ako hovorí Jaroslav Vanek, režim si to uvedomoval: „Vždy, keď sme pretekali v Bratislave, tak na rozprave pred súťažou nás všetkých varovali – bola tam mapa, kde nám ukázali – potiaľto môžete ísť. Ak pôjdete ďalej, pohraničná stráž bez varovania strieľa.“ A doplnil ho Jozef Syrový: „Tá hranica bola pri Devíne, keby človeku preplo a podržal by plyn o chvíľu dlhšie, o pár minút by bol v Hainburgu…“

So socializmom súvisia aj dve historky Jozefa Syrového. Prvá je vážnejšia a mohla preňho skončiť veľmi zle. Viezol totiž na riadidlách bicykla drevený špic pre svoj práve skladaný čln a bolo to akurát v deň, keď Šaľou prechádzali okupačné tanky v roku 1968. Zvláštna konštrukcia na predku bicykla vzbudila pozornosť tanku a chýbalo iba málo, aby situácia neskončila zle pre budúceho šalianskeho majstra športu.

Veselším príbehom je to, že prilbu, ktorú si tiež svojpomocne vyrábali laminovaním, si vyrábal tak, že použil Stalinovu bustu. V pivnici vtedajšieho MsNV, dnes budovy okresného úradu, bola vraj halda Stalinov a niektoré boli presne veľkosti jeho hlavy. A tak na ňu nasadil vyrábanú prilbu a laminoval…

Koniec v roku 1992 v Šali

História vodného motorizmu v Šali sa vraj začala rúcať už v roku 1988. Keď Jozef Syrový končil kariéru pomaly ich už vytláčali z dielní na lodenici. Posledné šalianske preteky v roku 1992 už neorganizoval šaliansky klub, ale Bratislavčania so šalianskou pomocou.

Jozef Syrový po skončení pretekania využil svoje schopnosti a ďalšie roky vyrábal jachty – katamarany vlastnej konštrukcie. Jaroslav Vanek zasa patril k nestorom šalianskeho lietania na motorovom padáku. V deväťdesiatych rokoch lietal nad Šaľou.

Ak sa ich spýtate, či je šanca, že by sa v Šali na Váhu objavili opäť rýchle člny, pokrútia hlavou. Ľudia sa už podľa nich pre takéto veci nenadchnú. Je do toho potrebné investovať peniaze, kopec času a vlastnú tvrdú prácu. A to sa už vraj dnes veľmi nenosí.

A keď už si myslíte, že sú to zatrpknutí starí páni, ktorí už iba spomínajú na zašlú slávu, zrazu z nich vypadne, že kdesi sa dodnes schádzajú starí pretekári a znova pretekajú ako veteráni… Kategória FV 500 sú závodné klzáky s cenovo dostupnými motormi značky Víchor, nazývaná tiež kategóriou Veterán.

A hneď nato sa Jaroslav Vanek prizná, že vo svojej garáži už pracuje na novej lodi. „Dal som sa na to, lebo toto funguje opäť ako kedysi – čo dokážete sami na člne spraviť, tak jazdíte. A to ma na tom chytilo, povedal som si, že to znova vyskúšam. Síce som z toho za tridsať rokov vypadol, takže som sa prerátal a tento rok si už nezajazdím. Čln síce bude hotový, ale motor ešte bude treba spraviť. Nechcem tam ísť šaškovať bez vyladeného motora,“ dopĺňa Jaroslav Vanek a človek si hneď povie, že na svet sa predsa len dá pozerať aj s nádejou. Hlavne, keď vidíte, že na šalianske vážske vlny sa opäť vracajú aj deti v kajakoch a kanoe…

Text: Ivan Aľakša

Fotografie: archív J. Syrového, J. Vaneka a redakcia SŠ

The post SPOMIENKA: Šalianski mechanici v rýchlych člnoch appeared first on .

V Šali chcú opraviť takmer storočný organ, ktorý sa nachádza vo farskom kostole svätej Margity Antiochijskej. Miestna farnosť začala s prvými zbierkami. Vedľa jednej z dominánt centra mesta zároveň pripravila „nulté“ benefičné podujatie. V rámci projektu Otvorené dvere na ňom vystúpili deti, ktoré pomáhajú vo farnosti. 

„Súčasný organ je zrejme minimálne druhým alebo tretím v poradí od postavenia kostola. Predošlé nie sú zdokumentované. Aktuálny postavila firma Rieger v roku 1929. Čoskoro nás čaká jeho storočnica. Je to vzácne dielo, ktoré tvorí identitu našej farnosti, mesta i regiónu, v ktorom žijeme. Rozhodli sme sa, že pred jubileom sa pokúsime o jeho generálnu opravu,“ hovorí dekan v Šali Peter Nagy. 

„Predošlý nástroj a jeho autor nie je známy, avšak podľa niekoľko použitých drevených píšťal z tohto organa sa možno domnievať, že sa jednalo o nástroj z dielne Pažických z Rajca. Táto dielňa však pre tento kostol žiaden nástroj nepostavila, takže je možná aj verzia s prenesením nástroja z inej lokality. V roku 1929 sa však jednalo o úplnú novostavbu organa,“ uvádza dekan Nagy. 

Zatiaľ posledné opravy organa sa konali okolo 1968 a v roku 2017. Aktuálne je v zlom technickom stave. Nefungujú niektoré registre a poškodené sú aj niektoré píšťaly. Zároveň je vysoko znečistený, značne rozintonovaný a rozladený. Nástroj je v hrateľnom stave, avšak vo veľmi obmedzenej miere. Farnosť preto vytvorila projekt, ktorý dostal názov Otvorené dvere. 

„Dnes už svätý Ján Pavol II. po svojom zvolení za pápeža povedal: Nebojte sa! Otvorte, otvorte dokorán dvere Kristovi.  Aj my sa chceme začať otvárať. Bohu, ľuďom. A spolu hľadať cesty k tomu, ako naplniť jednu vzácnu myšlienku. Postupne pracovať na tom, ako spoločnými silami opraviť takmer storočný skvost v našom meste,“ uviedol dekan Nagy. 

Podporiť organ majú už pár mesiacov veriaci v kostole, kde sa koná každú nedeľu po 15. dni v mesiaci zbierka na opravu organa. Doteraz sa vyzbieralo 15 773,74 €. Celkovo bude nutné získať približne 80 tisíc eur. Tí, ktorí chcú toto dielo podporiť, nájdu bližšie informácie na stránke farnosti. 

TČ
Zdroj: Farnosť Šaľa / Snímky: Branislav Okruhlica

The post Šalianska farnosť otvára dvere a plánuje opraviť storočný skvost v centre appeared first on .

Archív Šaľa pozýva občanov na prebiehajúcu výstavu „„Pomáhať, chrániť a zachraňovať!”. Výstava prezentuje osobnosti a dejinné udalosti týkajúce sa rozvoja zdravotníckych inštitúcií, hasičských a policajných zborov v regióne okresov Šaľa, Galanta a Dunajská Streda. Výstava bola realizovaná vďaka poskytnutiu finančnej podpory Mesta Šaľa, Nitrianskeho samosprávneho kraja a Fondu podpory kultúry národnostných menšín. Výstava bude prístupná verejnosti v priestoroch kaštieľa do júna 2023. 

Pred rokom 1945 slúžila v Šali verejnému zdravotníctvu budova Zeleného kríža. V 50. rokoch 20. storočia bol schválený rad zákonov, ktoré viedli k zjednoteniu liečebnej a preventívnej starostlivosti. Začal sa budovať obvodný systém zdravotníckej starostlivosti. V Šali neexistovala v spomínanom období žiadna poliklinika, chýbali vhodné priestory, ktoré by mohli slúžiť podmienkam mestskej polikliniky. Okresný národný výbor v Šali sa rozhodol upraviť pre potreby polikliniky najprv budovu bývalého hostinca.

V priestoroch budovy bola umiestnená ambulancia detského lekára, zubná ambulancia a laboratórium. Priestory sa časom rozšírili o ďalšie ambulancie. Prijatím zákona o zjednotení zdravotníctva sa začali napĺňať plány o strediskách s lekármi aj v regióne Šaľa. 

V meste sa o nevyhnutnosti zriadenia nemocnice rokovalo 14. októbra 1954. Dospeli k záveru, že Okresná nemocnica ústavu národného zdravia v Šali má byť postavená na území mestského parku. O zriadení pôrodného domu sa diskutovalo už od roku 1952, plánovalo sa aj oddelenie pre deti a dospelých. V priestoroch bývalého centrálneho parku v Šali sa stavebné práce začali 3. decembra 1954. Tzv. “malá nemocnica“ bola otvorená v roku 1955. Vznikli tu tri základné oddelenia: interné, detské a gynekologicko-pôrodnícke.

Interné oddelenie malo kapacitu 30 lôžok a svoju činnosť začalo v septembri v roku 1955. Malý kolektív lekárov vykonával súčasne nemocničnú aj ambulantnú činnosť. Detské oddelenie začalo svoju činnosť v priestoroch s kapacitou 25 postelí pre pacientov a 20 pre novorodencov. Na území vtedajšieho okresu nebola do roku 1954 gynekologická ambulancia. Šaľa disponovala v roku 1950 len dvomi mestskými pôrodnými asistentkami. 

Medzi ďalšie významné medzníky zdravotníctva v Šali patrilo aj vybudovanie novej nemocnice s poliklinikou. Slávnostný výkop novej nemocnice v Šali bol 20. septembra 1962. Nemocnica bola vybudovaná za 5 rokov a slávnostne bola odovzdaná do užívania 27. októbra 1967. Nemocnica fungovala do roku 2010, kedy definitívne ukončila svoju činnosť. 

Všetkých záujemcov, nielen dejín zdravotníctva, pozývame na prehliadku výstavy „Pomáhať, chrániť a zachraňovať!”. Medzi partnerské organizácie výstavy patria Vlastivedné múzeum v Galante, Mestské múzeum v Seredi a Policajné múzeum v Bratislave, sponzorsky jej realizáciu podporila Coop Jednota Galanta a viacerí podnikatelia zo Šale, Trstíc a z Tešedíkova. 

Autor: Klaudia Bugyinszká

Štátny archív v Trnave
pracovisko Archív Galanta  so sídlom v Šali

The post Výstava v šalianskom archíve: Z dejín nemocníc mesta Šaľa appeared first on .

Cintoríny na území Šale sa spomínajú vo viacerých latinských dokumentoch. V cintoríne pri kostole zo začiatku 15. storočia boli dve krypty. Kto chcel byť pochovaný v kryptách, musel zaplatiť tri floreny, kto v kostole, musel zaplatiť 12 florenov. O pochovávaní v kostole rozhodoval predstavený cirkevného rádu, uvádza tabuľa na mestskom cintoríne v Šali.

Zmienku o cintorínoch nájdeme aj v listine, v ktorej sa spomína výstavba vojenskej pevnosti v rokoch 1665 – 1667. Pri výstavbe pevnosti sa používal aj materiál z oplotenia cintorína.

V matrike z roku 1715 sa uvádza umiestnenie cintorína ,extra oppidum,“ „extra portas,“ čiže mimo sídla, za bránami obce. Presné miesto tohto cintorína nepoznáme.

Viac informácií o cintorínoch v Šali sa dozvedáme z kanonickej vizitácie z roku 1779. V nej sa uvádzajú tri cintoríny. Jeden sa nachádzal pri kostole, druhý vedľa verejnej cesty asi na 1 hodinu chôdze pri brode cez rieku Váh. V tomto cintoríne pochovávali kalvínov, evanjelikov, žobrákov, inovercov, bedárov.

Na tomto cintoríne sa nachádzal aj vysvätený kríž s ukrižovaným Kristom. Tretí cintorín sa nachádzal mimo sídla, asi na štvrť hodiny chôdze. Je známa aj rozloha tohto cintorína (125 siah x 45 siah).

Jozef II. zakázal pochovávať pri cintorínoch

Cintorín bol obkolesený svahom, jarkom a stromoradím. Presné miesto nie je známe. Možno predpokladať, že tento cintorín sa nachádzal pravdepodobne na mieste terajšieho cintorína. Umocňuje to aj skutočnosť, že koncom 18. storočia panovník Jozef II. zakázal pochovávanie v blízkosti kostolov, čím prišlo k zriaďovaniu cintorínov na iných miestach.

Viac informácií nájdeme z doby výstavby terajšieho kostola sv. Margity Antiochijskej z rokov 1828 – 1829. Z krypty kostola boli 18. 4. 1828 prenesené na cintorín pozostatky dvoch kňazov – Štefana Saala a Gabriela Ernyeiho. Prenesené boli aj viaceré neidentifikované kostrové pozostatky.

Na cintorín bol 17. mája 1828 prenesený kríž, ktorý dovtedy stál pred kostolom. Terajší dom smútku bol dokončený v roku 1979, v prednej časti cintorína sa začalo pochovávať v roku 1993. Okrem mestského cintorína sa v katastri mesta nachádzajú dva cintoríny vo Veči (okolo kostola na Pribinovom námestí a židovský cintorín na Nitrianskej ulici). Cintorín sa nachádza aj v osade Hetméň.

(ml)
–
Poznámka: V texte sú využité informácie z článku mesta Šaľa.

The post Cintoríny na území Šale sa spomínajú vo viacerých latinských dokumentoch appeared first on .

Štátny archív, pracovisko Šaľa zorganizoval aj tento rok Deň otvorených dverí v priestoroch renesančného kaštieľa v Šali. Pre širokú verejnosť si pripravili zaujímavý program. Brána archívu bude otvorená dva dni – 9. ž a 10. 6. od 8.OO do 15.30 hod. 

Pre širokú verejnosť si zamestnanci pripravili výstavy, program i zopár zážitkov. „Našim hlavným cieľom je otvoriť bránu archívu, aby sme širokej laickej verejnosti ukázali, čo sa v archívoch robí. Okrem toho, že ukážeme každodennú prácu, skladové priestory, archívne dokumenty, tak si môžu dospelí i detičky vyskúšať písanie brkom, pečatenie a pre menšie deti sme nachystali aj skladačky,“ hovorí vedúca šalianskeho archívu Judita Szekeresová Kovácsová.

V súčasnosti v archíve nájdete tri výstavy, jednu stálu, ktorá sa týka samotného renesančného kaštieľa a jeho histórii. Najnovšia výstava, ktorú otvorili pre verejnosť pri príležitosti DOD je výstava s názvom Šaľa včera a dnes, kde sú prezentované archívne dokumenty, pohľadnice a rôzne fotografie z minulosti. Treťou výstavou je Hospodárstvo v dejinách regióna, ktorú otvorili na jeseň minulého roka.

Šaliansky archív patrí pokrytím medzi väčšie archívy na Slovensku. Pod Štátny archív Šaľa patria tri okresy – Šaľa, Galanta a Dunajská Streda.

Na ukončenie rekonštrukcie sa stále čaká

Po II. svetovej vojne, keď došlo k znárodneniu majetkov , zostala budova bez funkcie a začal sa jej  úpadok. Boli tu umiestnené núdzové byty a rôzne dielne. Začiatkom šesťdesiatych rokov 20. storočia bola úplne v dezolátnom stave. S rekonštrukciou sa začalo v roku 1963, keď opravili strechu. Oprava sa uskutočnila veľmi pomaly a bola dokončená až v roku 1974 ministerstvom vnútra.

Ďalšia veľká rekonštrukcia budovy kaštieľa sa uskutočnila v dvoch etapách medzi rokmi 1998 – 2008, pričom záverečná fáza rekonštrukcie stále čaká na svoje ukončenie. Po opustení časti budovy kaštieľa Štátnym oblastným archívom v Nitre v roku 1996 boli vyprázdnené priestory v dezolátnom stave, bola narušená statika budovy, prepadnutý strop a zničená kanalizácia. Prvá etapa rekonštrukcie budovy v tom čase už Štátneho okresného archívu v Šali sa po dlhých prieťahoch začala v roku 1998 a bola ukončená v roku 2002 pod vedením Okresného úradu v Šali, na ktorého v roku 1996 prešla zriaďovateľská povinnosť. Opravená bola však len štvrtina budovy. Druhá etapa rekonštrukcie sa uskutočnila v rokoch 2005 – 2008 už pod vedením ministerstva vnútra, keďže zriaďovateľská povinnosť vtedy už Štátneho archívu v Bratislave – pobočka Šaľa prešla na ministerstvo. Napriek tomu, že rekonštrukcia objektu nebola dodnes ukončená, sa po získaní regálovej techniky do sídelného objektu archívu v Šali v roku 2010 podstatne zlepšilo uloženie časti archívnych dokumentov.  Viac o histórii kaštieľa sa dočítate na www.sala.sk

„Prvý riaditeľ štátneho archívu Štefan Benci dal v 60. rokoch minulého storočia podnet na to, aby sa kaštieľ rekonštruoval a dal priestory Štátnemu archívu. Všetky ďalšie rekonštrukcie od roku 1998 sa mohli uskutočniť vďaka našej bývalej riaditeľke Veronike Novákovej,“ informuje nás vedúca archívu.

Michaela Harabišová

The post Nazrite do historických dokumentov, podpíšte sa brkom a pozrite si výstavy, v kaštieli sa koná DOD appeared first on .

Pri pamätníku na Hlavnej ulici v Šali, ktorý je venovaný padlým v 2. svetovej vojne, si dnes 31. 3. 2022 pripomenulo vedenie mesta i občania 77. výročie oslobodenia nášho mesta. K pamätníku položili svoj veniec predstavitelia mesta, okresu, Zväzu protifašistickych bojovníkov a verejnosť. Informovala o tom radnica.

Vo svojom príhovore k občanom spomenul Róbert Tölgyesi, viceprimátor mesta Šaľa, zaujímavé informácie o oslobodzovaní nášho mesta. Oslobodzovanie Šale sa začalo už 30. marca v roku 1945 na Veľký piatok.

„Pre osloboditeľov bolo kľúčové prekonať rieku. Podarilo sa im to na niekoľkých miestach. Prví sovietski vojaci sa do mesta dostali 31. marca 1945 okolo pol piatej ráno zo strany Hetmína. Nemci síce ešte kládli odpor, v bojoch padlo niekoľko miestnych obyvateľov, 4 obytné domy boli úplne zničené a 49 čiastočne, no približne o 9.00 hodine už bolo mesto oslobodené,“ priblížil viceprimátor.

Oslobodenie na Veľký piatok

Publikácia Pavla Šteinera Babylon armád 2 (Magnet press, 2019) uvádza, že príchod osloboditeľskej armády k Šali bol komplikovaný. Sovietske pozície pred Trnovcom ostreľovali nemecké delostrelecké batérie zo Šale a Diakoviec.

Veču oslobodzovali kozáci aj výsadkári. Podarilo sa im to 30. marca okolo poludnia, keď jednotky Wehrmachtu ustúpili za dramatických okolností. Nemci totiž most zničili ešte v čase, keď boli jeho vlastné tanky na večianskej strane. Tie potom ustupovali popri rieke v smerom na Sereď.

Rieku Váh sa Sovieti snažili prekročiť na viacerých úsekoch. Nemci chceli postup armády maršala Malinovského spomaliť, preto okrem cestného mostu odpálili aj železničný pri Trnovci nad Váhom. Vojaci Wehrmachtu zničili aj mlynské lode. Mínometná paľba z ľavej strany Váhu doliehala na okrajové časti Šale.

Explózie spôsobovali požiare, jedna zo striel poškodila aj kostolnú vežu. Pre osloboditeľov bolo kľúčové prekonať rieku. Podarilo sa im to na niekoľkých miestach – prvé bolo Hetmín, ako spomína v príhovore viceprimátor.

V Šali zostala do úplného ukončenia vojnového konfliktu menšia vojenská komandatúra, ktorá dozerala na poriadok.

Pri oslobodzovaní zahynuli aj Šaľania

„Je zároveň zvláštne, že smrťou iných sme my získali nádej na nový život. Práve dnes si pripomíname 77 rokov od dátumu, ktorý označuje v kalendári nášho mesta jeho symbolické narodeniny. Je to dátum, ktorý by si mal pamätať každý Šaľan,“ povedala vo svojom príhovore členka Zboru pre občianske záležitosti v Šali Alžbeta Sedliačiková.

„V bojoch padlo 6 miestnych obyvateľov, 4 obytné domy boli úplne zničené a 49 čiastočne,“ uvádza publikácia Šaľa (2004). Mená obetí uvádza miestny historik Karol Šmida vo svojej knihe Šaľa medzi dvoma vojnami z roku 2000.  Delostrelecká mína usmrtila Martu Balážovičovú, dcéru miestneho lekára.

Medzi obeťami bol aj 18-ročný Imrich Šmida, ktorý celú  noc hasil požiar susedovho domu. Unavený sa utiahol do krytu k rodičom. Tam ho našiel spiaceho, zakrytého vojenskou dekou ruský vojak. Myslel si, že ide o vojaka, tak ho popravil.

Vo vedľajšej ulici zastrelili aj Petra Szaba, ktorý bol uniformovaným členom poľovníckej organizácie, mal aj služobnú brokovnicu. „Nepomohlo mu nijaké vysvetľovanie. Ty fašist, povedal ruský vojak a pred očami dvoch detí a manželky ho zastreli,l“ uvádza historik Karol Šmida.

Na pošte prišli o život ďalší dvaja muži. Boli nimi Vojtech Varga a Ladislav Hlavatý. Obaja mali na sebe pracovný odev. „Ernesta Balušku niekto udal, že je členom fašistickej strany šípových krížov a zaplatil za to životom,“ opisuje v knihe Karol Šmida (2000).

O oslobodení mesta sa zmieňuje aj publikácia Šaľa vydaná mestom pri príležitosti 980. výročia s názvom Šaľa z roku 1982. Udalosti zaznamenáva aj takto: „V priebehu 30. a 31. marca padli v meste iba tri granáty, a to dva na konci Hornej ulice a jeden vo Veči, ktoré nespôsobili väčšie škody na životoch a budovách.“ O obetiach sa publikácia nezmieňuje. Či to bolo z ideologického hľadiska môžeme iba tušiť,  keďže bola vydaná v dobe hlbokého socializmu a zaslepeného priateľstva so ZSSR.

Medzi prvými obeťami boli aj piati mladíci zo Šale

Medzi prvé obete v čase oslobodzovania nášho regiónu však patrili piati mladíci, členovia maďarskej polovojenskej organizácie Levente. Títo mladí Šaľania boli nasadení na zákopové práce pri Nových Zámkoch. Vo voľnom čase vliezli do nepojazdného ruského tanku. Po explózii všetci zahynuli. „Už nikto nepovie, kto a čo odistil či zmanipuloval, keď nastal výbuch a päť mladých 17 a 18-ročných životov zaplatilo za svoju nerozumnú zvedavosť“, uvádza Karol Šmida (2000).

V tanku zahynuli Jozef Baluška, František Krommel, Jozef Ligač, Alexander Benčík a Štefan Žitňák. Pochovaní sú na šalianskom cintoríne. K týmto sa pridalo mnoho ďalších Šaľanov, ktorí zahynuli na frontoch, zväčša ako vojaci maďarskej armády. Ich mená sú vyryté na Pamätníku obetiam vojen. „Nikdy nezabudnime na osloboditeľov nášho mesta. Pretože oni sú pre nás poslovia slobody,“ povedal na záver príhovoru Alžbeta Sedliačiková.

md, mh, ek
Foto: mesto Šaľa

The post Mesto Šaľa je už 77 rokov slobodné, pripomenuli sme si tento míľnik histórie appeared first on .

17. november má svoje miesto aj v Šali

V roku 1989 sme štrngali kľúčmi za slobodu a demokraciu. Štyridsať rokov predtým občania dreli výlučne pre blaho štátostrany. Odmenou za to bolo nanútené uniformné myslenie v zmysle „budovať a brániť!“ Vlastný názor bol nežiaduci. Tí, čo sa odvážili kričať boli prenasledovaní a trestaní. Boľševici krajinu budovali smerom na východ podľa drsnej Stalinovej ideológie. Deti boli v školách vychovávané s červenými šatkami na krku. Ak sa v dospelom veku nehlásili ku komunistickej ideológii, ťahali výrazne za kratší koniec.  Pomýšľať na verejnú funkciu bez členstva v strane bolo nemožné a o slobodných voľbách sa ľuďom mohlo iba snívať.

Paradoxne, aj po viac ako troch dekádach po revolúcii v Šali tolerujeme názvy ulíc ako Budovateľská, Robotnícka, Roľnícka či Pionierska. Som presvedčený o tom, že samospráva by sa s týmto pozostatkom minulého režimu mala raz a navždy vysporiadať. Presne tak, ako sa spoločnosť už dávno vysporiadala s tým, že november je obyčajný sychravý jesenný mesiac a nie Mesiac československo-sovietskeho priateľstva.

Teším sa každej aktivite, keď si v našom meste môžeme spoločne zaspomínať na 17. november. Škoda, že tieto podujatia nebývajú pravidelné (ani tento rok nič). V posledných rokoch to boli najmä divadelníci a ďalší aktivisti, ktorým tento dátum nie je ľahostajný.  Ak prídu s nápadom, samospráva im ochotne vyjde v ústrety. Za to mestu palec hore. Viem si ale predstaviť aj to, že by aktivita vychádzala práve zo strany mesta, respektíve jeho inštitúcií. Myslím, že Deň boja za slobodu a demokraciu si pozornosť zaslúži každoročne aj na lokálnej úrovni. Stačí pietnou spomienkou.

V tomto kontexte som rád, že samospráva po rokoch reflektovala na nápad členov komisie kultúry sfunkčniť priestor pred Pamätníkom obetiam komunizmu. V dohľadnej dobe pred ním vznikne park s chodníčkom, lavičkami a pietnym miestom. Samotný pamätník bude osvetlený, aby zvýrazňoval svoju dominantu a posolstvo aj v nočných hodinách.

Budeme mať, verím, dôstojný priestor, kde sa môžeme stretávať a spoločne si pripomínať tento vzácny deň. Nie, nemusíte prísť povinne. Doba budovateľov a pionierov je našťastie preč. I keď, tu i tam sa nájde niekto, kto vyťahuje „pozitíva“ socializmu. Nedajte sa ale oklamať. Sú to nepríčetné argumenty, ktoré nezohľadňujú najdôležitejší faktor tej doby, ktorým bola nesloboda.

Sloboda vyjadrovania vlastných názorov či sloboda rozhodovania sa vo voľbách je svätým právom každého z nás. Pred rokom 1989 to nebola samozrejmosť. Mimochodom, na jeseň 2022 budeme opäť slobodne rozhodovať o tom, kto bude mesto riadiť z pozície primátora a kto bude sedieť v poslaneckých laviciach. Komunálne voľby 2022 sa prvý raz v histórii budú konať súbežne s voľbami do VÚC. Okrem slobodnej možnosti voliť, môžete sami zvážiť, či sa nebudete uchádzať o priazeň voličov aj vy. (Nemusíte byť členom žiadnej strany.) Ak máte pocit, že môžete byť prínosom, neváhajte a skúste to.

Z môjho pohľadu by už pár poslancov potrebovalo „vystriedať“. Niektorí tam totiž sedia už desaťročia a nič po nich nie je vidno. Sú tam aj takí, ktorí by tam ešte museli sedieť niekoľko desaťročí, aby po nich bolo vidieť aspoň niečo. A aby som bol objektívny, je tam aj  hŕstka takých, ktorých je prečo si vážiť. Môj názor ale nemusí byť dôležitý ani správny. Dôležité je, že vy sa môžete pri volebnej urne rozhodnúť slobodne. Nemenej podstatné potom bude to, aby sme výsledky volieb demokraticky rešpektovali. A možno sa medzi víťazmi nájde niekto, kto bude mať odvahu navrhnúť zmenu názvu Budovateľskej ulice. Napríklad na Ulicu 17. novembra.

Miroslav Demín

The post Komentár: O budovateľoch a pionieroch v našich uliciach… appeared first on .

Deň vlčích makov, 11. november, je vo svete známy ako Deň vojnových veteránov. V Šali si ho pri Pomníku obetiam vojny pripomenuli občania už po štvrtýkrát.

S tradíciou sa začalo v roku 2018. Primátor Jozef Belický a Peter Hlavatý, predseda Komisie kultúry a cestovného ruchu v Šali, položili k pomníku veniec vlčích makov ako znak úcty a spomienky na zosnulých vojnových veteránov z nášho mesta.

Na spomienkové stretnutie prišli všetky generácie. „Som rád, že si našich vojakov, predkov prišli pripomenúť aj študenti. Je to súčasť našej histórie, našej hrdosti na to, že sme sa podieľali na historických udalostiach. Aj dnes sú vo svete vojnové konflikty na rôznych kontinentoch. Treba si vážiť, že my môžeme žiť v mieri,“ vyjadril sa Belický.

 Počas 1.  svetovej vojny  zomrelo v rokoch 1914 – 1918  minimálne 125 Šaľanov a 11 obyvateľov Veče. Po 2. svetovej vojne na pomník pribudlo 114 mien Šaľanov, ktorí prišli počas vojnového konfliktu o život. „Pre mňa je to z časti osobná vec, pretože aj moji predkovia sú zapísaní na pomníku. Mier nie je samozrejmosťou a musíme si pripomínať, že vojna ničila celé rodiny, obce,“ povedal na mieste Peter Hlavatý.

Pomník obetiam vojny prechádza opravou

Pomník obetiam vojny v minulom roku oslávil 80. výročie. Pomník padlým v 1. svetovej vojne bol slávnostne odhalený spolu s Pamätníkom maďarskej štátnosti, ktorý bol zničený na konci 2. svetovej vojny, 10. novembra 1940. Práce na zhotovenie schodov a podstavca boli zadané Ing. Jánovi Feketeházymu, figurálnu kompozíciu zhotovil Koloman Klinda.

Mesto dostalo na rekonštrukciu pomníka v tomto roku financie z Úradu vlády SR vo výške 7500 eur, 500 eur . Opravy sa už dočkala samotná socha, pokračovať budú s rekonštrukčnými prácami na mramorovej tabuli, opravia sa viditeľné praskliny. Súsošie očistia, prebehne sanácia zvetraného muriva, lepenie poškodených kamenných blokov, frézovanie písma a jeho konečná úprava. O úpravách informovalo vedenie mesta Šaľa na svojich stránkach.

„Ako člen komisie kultúry som rád, že mesto dostalo dotáciu na opravu pomníka. Verím, že v budúcnosti bude mesto investovať do svojich pamiatok. Je to naša história a naša identita. Teším sa z toho, že sa o pamiatky začínajú ľudia zaujímať,“ povedal pre médiá Miroslav Demín, člen Komisie kultúry a cestovného ruchu pri MsZ v Šali.

Vlčie maky ako symbol úcty darovalo Ministerstvo obrany SR

Tak ako v minulom roku, si vedenie mesta vojakov uctilo vencom vlčích makov.  Pri pomník ho položil primátor mesta Šaľa Jozef Belický a predseda Komisie kultúry a cestovného ruchu pri MsZ v Šali Peter Hlavatý. Svoj vlčí mak dostali aj všetci prítomní. Malé vlčie maky ako znak úcty vyrobila chránená dielňa Top Art, mestu ich darovalo Ministerstvo obrany SR.

Vlčie maky sú symbolom vojny, kvety červenej farby vyrastali na hroboch vojakov.  Vojnoví veteráni prijali červený mak za symbol vojnovým obetiam v roku 1920.  Červená farba kvetu symbolizuje krv preliatu na bojiskách vojen a konfliktov. Symbolika má pôvod v básni In Flander fields, čo v preklade znamená V poliach Flámska. Táto báseň zaznie každý rok v úvode pietnej spomienky, tento rok nebol výnimkou.  Na konci spomienkového aktu si prítomní uctili pamiatku obetí minútou ticha.

mh

The post Šaľa si pripomenula vojnových veteránov. Pomník obetiam vojen opravia z dotácií appeared first on .

O skvostných nálezoch šalianskych neandertálcov sa už v minulosti toho popísalo veľa, ale zas nie toľko, aby sa dostali hlbšie do povedomia širokej verejnosti nášho regiónu. Možno, že to odčiníme aspoň našimi spomienkami aj na nie celkom známe udalosti okolo týchto nálezov.

Kým o náleze neandertálca a mieste nálezu v odborných kruhoch a svetových katalógoch značených ako Šaľa 2 neboli žiadne pochybnosti, s nálezom Šaľa 1 kolovali rôzne dohady a nejasnosti. Vyvolané boli osobami čiastočne nezainteresovanými do nálezových okolností.

Tento problém sa podarilo členom archeologického krúžku CVČ v Šali pre odborníkov dať na správnu mieru v roku 1996, keď sa vďaka Zoltánovi Vozákovi osvetlili v úzkej spolupráci so skutočným nálezcom všetky nálezové okolnosti Šale 1. 

V máji 1997 sa začalo stavebné konanie o odstránení ropovodu z koryta Váhu medzi šalianskym železničným mostom a Hetmínom. Z našej strany bola podaná pripomienka o nutnej prítomnosti zástupcu archeologického ústavu SAV z Nitry. Dôvodom boli poznatky o skutočnom mieste nálezu Šaľa 1 z roku 1961.

Miesto nálezu sa viazalo k tesnej blízkosti ukladania ropovodu cca 600 m dolu prúdom Váhu po trhacích prácach na dne koryta. Dozorovaním týchto prác boli Archeologickým ústavom poverení členovia nášho krúžku Zoltán Vozák a Pavol Strapko. Za úlohu mali od 1. 8. do 30. 11. 1997 vyhľadávať a evidovať paleontologický a archeologický materiál v premiestňovanom štrku a komunikovať s potápačmi.

Veľkej cti sa nášmu krúžku dostalo od Archeologického ústavu SAV v Nitre, keď sme sa v dňoch 1. – 31. 8. 1999 mohli aktívne zúčastniť archeologického výskumu na Váhu v mieste nálezu neandertálca Šaľa 2 pod vedením archeológa PhDr. Jozefa Hromadu, CSc. a antropológa RNDr. Júliusa Jakaba, CSc. Výskumu 20. – 23. júna 1999 za studeného daždivého počasia predchádzali geologické sondy – vrty do hĺbky 11,25 m. Z nich urobil geologické hodnotenie kvartérnych sedimentov RNDr.

Ivan Baráth, CSc. Celého archeologického výsku­mu sa aktívne zúčastnili aj odborníci s rôznym vedeckým zameraním na dôkladný rozbor získaných nálezov a poznatkov, potrebných na vedecké zhodnotenie a uzatvorenie daného výskumu, napríklad aj archeobotanička Mgr. Mária Hajnalová.

Celkové dianie, práce a výsledky práce sa neustále tešili záujmu odborníkov z rôznych inštitúcií zo Slovenska aj zo zahraničia, ktorí navštívili skúmaný priestor a konzultovali odborné výsledky výskumu.

Úlohou výskumu bolo získať z výkopu o rozmeroch 5×6 m a hĺbky 5 m na mieste nálezu Šaľa 2 čo najviac artefaktov a nálezov, ktoré by úplne alebo aspoň čiastočne mohli napomôcť pri vedeckom zhodnotení časti lebky neandertálca. 

Na týchto zaujímavých, ale aj náročných prácach sa vystriedali všetci členovia nášho krúžku. Poslednou bodkou za výskumom boli odborné prednášky zainteresovaných odborníkov pre členov nášho krúžku. 

Ján Kormoši, archeologický krúžok CVČ

Nález Šaľa 1: leto 1961

Jozef Syrový našiel v lete 1961 na štrkovitej plytčine na pravom brehu Váhu poniže šalianskeho železničného mosta dobre zachovanú čelovú kosť hnedočiernej farby patriacu zrejme dospelému jedincovi z okruhu neskoro pleistocénnych stredoeurópskych neandertálcov – pravdepodobne žene, ktorá zomrela vo veku adultus (20-39 rokov). (Vlček, 1968, 1969, 1994; Sládek a kol. 2002).

Podľa odvodenej stratigrafie je možné predpokladať, že primárna poloha neandertálca Šaľa 1 bola najpravdepodobnejšie lokalizovaná v mladších vrstvách posledného interglaciálu (ris-würm) cca 100 000 – 80 000 rokov (Šefčáková, Halouzka, Thurzo – 2005).

Nález Šaľa 2: 

leto 1993 a zima 1995

Dňa 7. 7. 1993 našiel Igor Mihálik ľavú temennú kosť a 3. 12. 1995 Zoltán Vozák ľavú polovicu čelovej kosti. Obidve nepoškodené časti mozgovne sa dokonale spájajú do jedného celku v línii čerstvého lomu, ktorá sa takmer zhodovala s vencovým švom.

Nájdené kosti boli na totožnom mieste v Šali-Veči na ľavom brehu Váhu poniže cestného mostu neďaleko lodenice. Fosília Šaľa 2 patrí staršiemu a robustnejšiemu jedincovi ako Šaľa 1. Je veľmi pravdepodobné, že ide o dospelého muža, ktorý zomrel vo veku maturus (40-59 rokov). Pri porovnaní nálezov Šaľa 1 a Šaľa 2 je zjavné, že obidvaja jedinci reprezentujú rovnaký evolučný stupeň (Jakab 1996, 1998, 2005; Šefčáková 2007).

60 rokov od prvého nálezu

Bolo to v roku 1961, keď bol Jozef Syrový na stanovačke na Váhu pri Hetmíne, keď na brehu našiel zvláštny predmet. Bolo to zaujímavé, tak si to nechal.

„Totálne som si neuvedomoval, čo mám v rukách,“ hovorí aj dnes po 60 rokoch.

Držal pri tom 100-tisíc rokov starý kus čelovej kosti neandertálca. Kosť vložil medzi veci, ktoré si vezmú domov. „Otec vybaľoval veci z plecniaka a ako u nás boli rôzni ľudia, pozerali, čo je to a vypýtali si to…“ Jozef Syrový išiel na vojnu a jeho otec dal nález kamarátovi. 

A potom sa šalianska lebka neandertálca dostala k archeológom aj s nie celkom pravdivým príbehom, kde a ako bola nájdená… „Myš­lienku mal ten pán dobrú, vďaka nemu sa to dostalo vede, lebo ja by som si to nechal doma a mal by som z toho popolník,“ hovorí Jozef Syrový. „Len popritom pobláznil všetkých vedcov.“ 

Vedci si lámali hlavy, ako to, že kosť nebola obrúsená vodou, keď sa našla pri Váhu. Až neskôr si Jozef Syrový spomenul a potvrdil mu to aj publicista Pavel Dvořák ako najreálnejšie vysvetlenie, že pred tým robili cez Váh preložku ropovodu a hlbokú jamu robili s pomocou výbušniny. „Mne až neskôr svitlo, že tú lebku som našiel ani nie dva kilometre od toho miesta a teda to ju uvoľnilo z miesta, kde bola predtým,“ hovorí nálezca Jozef Syrový. Nepriplavil ju teda Váh, nachádzala sa tu, v týchto miestach, dá sa povedať, že neandertálec bol skutočný reálny „Šaľan“…

Celý reálny príbeh nakoniec zverejnili v TV relácii Pavla Dvořáka Stratená Neandertália 2…

Ján Kormoši o tom, ako vyvolali senzáciu medzi archeológmi: Senzácia na archeologickom kongrese

O časti lebky neandertálca zo Šale z roku 1961 sa už vedelo, ale v roku 1996 Šaľania vyvolali senzáciu medzi slovenskými archeológmi opäť. V tom roku totiž prišli na zjazd slovenských archeológov s novými nálezmi a vyvolali takú veľkú odozvu, že o ničom sa už na tom zjazde ani nehovorilo. 

Šalianski archeológovia priniesli na zjazd dva súvisiace nálezy neandertálskej lebky – nález z roku 1993, ktorý mali dovtedy v depozite a nikto iný o nej nevedel aj aktuálny z roku 1996. „My sme vtedy ešte nemali istotu, že to je lebka neandertálca. Bola to síce fosilizovaná kosť no nemali sme istotu, že to je neandertálec. Boli to iba predpoklady,“ povedal pre Slovo Šaľanov Ján Kormoši.

„Vzhľadom na to, že tam bol čerstvý zlom, tak pán Vozák chodil dva roky popri Váhu v miestach, kde sa našla zadná časť a nakoniec pred Vianocami 1995 našiel aj prednú časť. Keď ju doniesol do CVČ na náš krúžok, porovnali sme ich – dali sme obe časti dokopy a presne to pasovalo…“

Na zjazd teda išli Šaľania už s oboma časťami neandertálskej lebky vrátane všetkého potrebného – kompletne spracovanou nálezovou správou. A odborníci boli podľa slov Jána Kormošiho z toho ozaj prekvapení.

Platí taká zásada, že keď sa už teda niečo takéto nájde, je následne potrebné urobiť aj riadny archeologický výskum v danej oblasti. „To sa udialo v roku 1999, nič významnejšie sa už však nenašlo,“ hovorí Ján Kormoši o výskume, ktorý sa následne uskutočnil v Šali a mali na ňom možnosť participovať aj členovia šalianskeho krúžku.

A či je šanca nájsť tu niečo ďalšie? Možno pozostatky neandertálskej osady?

„Šanca tu je,“ povedal nám Ján Kormoši, „… odborníci predpokladajú, že by to mohlo byť smerom k Močenku a Duslu. Ide totiž o to, že keď sa bagrovalo vo Váhu do hĺbky – zvyčajne do takých 10-12 metrov, po bagrovaní začali praskať a hýbať sa domy v okolí Váhu. Niektoré sa museli zbúrať, praskliny sú aj na Centre voľného času… Keďže sú tu priehrady – Kráľová a Selice, prísun štrku do Váhu po rieke byť nemôže, napriek tomu sa koryto Váhu zanáša štrkom. A to znamená, že sa doň štrk dostáva z bokov, z nánosov v okolí. Ak by sa teraz znova bagrovalo, hĺbilo sa koryto Váhu, tak by sa opäť niečo mohlo nájsť. Na 100 % by to boli mamutie a iné zvieracie kosti – predpokladáme, že tu bol brod a zvieratá sa tu chodili napájať, takže ich tu mohli neandertálci loviť.“

Z obdobia neandertálcov sú v šalianskom múzeu mnohé ďalšie nálezy – kosti pravekých zvierat, opracované kamenné nástroje. „Mali sme tu aj opracovaný hrot mamutieho kla, ten, ako aj mnoho iných podobných predmetov si však od nás požičali na archeologický ústav. No ten vedec, ktorý to skúmal, medzičasom zomrel a momentálne je to odložené vo veľkom depozite niekde vo Veľkých Vozokanoch a s pozostalosťou toho pána sa zatiaľ nikto nezaoberal,“ dodáva Ján Kormoši.

Podľa jeho slov nález neandertálcov v Šali je ozaj významný a zapísal Šaľu do svetových katalógov histórie. Je to totiž stopa po prvých ľuďoch, ktorí na tomto území žili a máme ich vydokladovaných. Neandertálci z biologického hľadiska predstavovali dosiaľ najvyspelejšie známe formy človeka, ktoré však ešte nemožno označiť za človeka moderného typu – Homo sapiens sapiens. A bez debaty je týmito nálezmi Šaľa výnimočná aj v zahraničí. „Berte to tak, že v strednej Európe bola populácia neandertálcov možno 10-tisíc, boli to malé tlupy s 10-15 jedincami,“ dopĺňa Ján Kormoši.

Kde sú reálne dnes originály neandertálskych kostí zo Šale?

Nález Jozefa Syrového z roku 1961 by vraj mal byť v Bratislave v klenotnici múzea Bratislavského hradu a dve scelené časti lebky z rokov 1993 a 1995 sú v trezore Archeologického ústavu v Nitre. U nás v Šali sú kópie všetkých nálezov.

Stratená Neandertália? 

Šalianskym nálezom neandertálcov sa venovala aj televízna relácia známeho historika Pavla Dvořáka Stopy dávnej minulosti v časti Stratená neandertália 2. „Šalianske nálezy nemajú na Slovensku obdobu. A nielen na Slovensku,“ hovorí v nej Pavel Dvořák. „Sú to európske unikáty. Môže to byť náhoda, ak sa našli prakticky na tom istom mieste? Alebo, naopak, doklad o jestvovaní stratenej Neandertálie?“

Ako ďalej Pavel Dvořák dodáva, nálezy sú dokonale zachované. Nie sú na nich nijaké stopy po transporte v riečišti, kde by sa vláčené vodou museli obrúsiť o kamene. „Miesto, skade ich vzala voda teda nemôže byť ďaleko,“ hovorí v relácii známy publicista a aj uvažuje, čo všetko by sa mohlo nájsť a aj kde by sa dali ďalšie nálezy predpokladať. Na záver dodáva: „Šaľu azda len čaká objav, ktorý raz prekvapí svet…“

Vedeli ste? 

Tri stĺpy v centre a neandertálska lebka

Tri stĺpy v centre Šale asi pozná každý, ale nie každý vie, prečo tam stoja a čo je na nich. Objavujú sa dokonca reakcie, že je to iba zábrana, aby na námestie pred mestský úrad nevošli automobily, podaktorí si ich tiež mýlia so stĺpmi na propagáciu svojich kultúrnych aktivít. Skutočnosť je však iná.

Tri stĺpy sú dielom šalianskeho sochára Andreja Csillaga a keby sa o ne mesto trochu viac staralo a pridalo by možno aj vysvetľujúcu tabuľku, vedeli by sme, že znázorňujú tri dôležité obdobia šalianskych dejín. 

Prvý stĺp v smere od kostola je „doba kamenná“ a na ňom je vyobrazenie najdôležitejšieho šalianskeho archeologického nálezu – čelovej kosti neandertálca. Vyobrazenie sa nachádza v smere od kostola na rohu. Na stĺpe sú aj ďalšie znázornenia vykopávok z tej doby. 

Druhý stĺp patrí dobe bronzovej a kým boli viditeľné, znázornené na ňom boli vykopávky zo slovanského obdobia, ktoré sa v regióne našli hlavne v čase stavby podniku Duslo. Tento stĺp je najviac zničený a dnes najškaredší z trojice. Vidieť na ňom už nie je vôbec nič. 

Posledný, tretí stĺp znázorňuje novodobé dejiny a prvý písomný záznam o Šali, vtedy ešte v podobe „Terra Wag“ z listiny kráľa Štefana aj s pečaťou. 

Tak? Vedeli ste? Treba priznať, že umenie Andreja Csillaga nie je „polopatistické“ a treba sa pri ňom niekedy viac zamýšľať a viac hľadať súvislosti, každopádne aj mesto by sa mohlo postarať o toto dielo, aby sa jeho zmysel nestrácal v každodennosti mestského ruchu. A ak sa prípadne niekedy obnoví, malo by byť doplnené vysvetľovacou tabuľkou – nielen pre Šaľanov, ale aj pre (prípadných) turistov. Veď zobrazuje to najvýznamnejšie, čím sa história Šale môže popýšiť.

Ivan Aľakša
Foto: archív

The post Neandertálci – prví Šaľania? Ján Kormoši o svetových nálezoch zo Šale appeared first on .