Aj napriek dažďu a chladu prišli Šaľania v utorok 17. novembra k Domu kultúry, aby si pripomenuli 37. výročie Nežnej revolúcie. Podujatie Nežná Šaľa spojilo pietnu spomienku, príhovory pamätníkov aj mladej generácie, hudbu a večernú diskusiu. V priebehu podujatia sa na mieste vystriedalo približne 100 až 150 ľudí.

Počasie zasiahlo do plánovaného programu. Pôvodne plánované kreslenie kriedami na chodník a maľovanie transparentov sa uskutočnili v silne obmedzenom rozsahu. Napriek tomu sa našlo pár mladých ľudí a aj s pomocou detí si namaľovali svoje heslá na pripravené plachty.

Počas celého podujatia sa na plátno natiahnuté pod schodami do estrádnej sály Domu kultúry premietalo video z protestu pred 37 rokmi. Účastníci tak sledovali zábery z novembra 1989 nakrútené na presne rovnakých miestach, na ktorých sa teraz stretli.

Spomienka pri pamätníku
O 17.30 sa pri pamätníku 17. novembra začala pietna spomienka. Úvodné slová predniesol Miroslav Demín, autor publikácie Nežná revolúcia v Šali – fakty a svedectvá. Pripomenul ľudí prenasledovaných komunistickým režimom aj tých, ktorým režim znemožnil študovať či napĺňať svoje sny.

„To, čo je tam napísané, to nie je bezduchý text. Sú za ním stovky, tisíce ľudí, ktorí boli perzekvovaní bývalým režimom, týraní, aj zabití,“ povedal o texte na pamätníku. Vyzdvihol tiež, že sa k pripomínaniu novembrových udalostí hlásia mladí ľudia, keďže 17. november je aj sviatok študentov.
Na Demínovu výzvu si prítomní obete minulých režimov uctili symbolickou minútou ticha a následne občianski aktivisti a zástupcovia mesta položili pri pamätníku vence a zapálili sviečky.

Pamätníci aj hlas mladej generácie
Hlavný program sa začal o 18. hodine. Za organizátorov zo skupiny šalianskych aktivistov ho uviedol Michal Hollý, ktorý postupne vítal jednotlivých hostí. Na úvod zahrala dvojica mladých hudobníkov Kliperi pieseň Karla Kryla.

Ako prví z hostí prehovorili Marek Vrbovský a Valentín Kozaňák, vtedajší študenti gymnázia a iniciátori novembrového zhromaždenia. Vrbovský spomínal na počiatky stretnutí gymnazistov pri Leninovej buste vo vestibule školy aj na očakávania, s ktorými vstupovali do verejného diania. „Nechceli sme vymeniť jedných mocných za druhých. Chceli sme zmeniť pravidlá, podľa ktorých sa moc vykonáva,“ pripomenul. „Spomínam si, že medzi našimi prvými požiadavkami sa objavili absurdnosti ako ‚chceme mliečnu desiatu‘. Začínala sa revolúcia a my sme riešili mliečnu desiatu. Bolo to tak, lebo sme boli tak zvyknutí na ten systém, že sme najprv rozmýšľali, čo by nám mohol dovoliť zmeniť. Až potom sme pochopili, že môžeme zmeniť samotný systém.“

Kozaňák hovoril o nádeji a odvahe z novembra 1989, ale aj o sklamaní z neskoršieho vývoja. „Aj po tých rokoch mám taký pocit, že nemáme stále vyhraté,“ povedal a vyzval prítomných, aby neboli ľahostajní a nebáli sa vyjadriť svoj názor. „Po tých 37 rokoch tu stojím druhýkrát, opäť, lebo cítim, že v našej krajine nastáva obrat, nastáva zmena, nastáva niečo, k čomu sme sa vtedy my chceli vyhnúť a chceli sme to zlomiť…“
Za dnešnú mladú generáciu vystúpil Timon Veres. Prečítal úryvok z básne Štátne komplexy a báseň Hrdina pracujúcej triedy. Svoje čítanie doplnil výzvou k občianskej aktivite: „Máme moc niečo zmeniť, tak na tom pracujme a neostaňme iba pri tom, že dnes sem prídeme a od zajtra budeme zatvárať oči.“

Jana Kollárová sa poďakovala organizátorom a prítomných povzbudila k záujmu o veci verejné. „Nádej tu je a je len na nás, aby sme ju uchopili správne a postavili sa aj za veci verejné a neboli k tomu ľahostajní,“ povedala.
Kliperi potom opäť siahli po Karlovi Krylovi a zahrali Bratříčku, zavírej vrátka. V daždi osobitne rezonovali slová „Prší a venku se zetmělo…“ aj v súvislosti s tým, kam Slovensko zaťahuje dnešná vláda.
Emotívna výzva nastupujúcej generácii
Emotívny príhovor predniesla Adriana Hosťovecká. Pripomenula otcove slová z novembra 1989, keď odchádzala na internát s odhodlaním zapojiť sa do udalostí: „‚Aďka, dokončite to, čo sa nám v šesťdesiatom ôsmom nepodarilo.‘ A ja som chcela mojim rodičom ten sen splniť. Nemohlo ma vtedy zastaviť nič. Dnes, 17. novembra 2026, prosím generáciu našich detí: dokončite to, čo nezvládame my. Strážte našu slobodu lepšie. Lepšie s ňou zaobchádzajte. Nerodila sa ľahko. Deti, budeme stáť pri vás. Nie ste v tom sami. Ale gazdujte v tejto našej malej krajine lepšie ako my!“
Príhovory hostí uzavrel Michal Hollý, ktorý ostro kritizoval vládnu politiku voči Rusku a vyzval k občianskej vytrvalosti. „Vlastenectvo nie je klaňať sa Moskve! Vlastenectvo je stáť tu. Dnes. Na schodoch a pod týmto balkónom. Ja nemám nič proti ruskému jazyku a kultúre, ale som proti tomu, aby sa o našej budúcnosti znova rozhodovalo v Kremli.“ Vyzdvihol občianske vzopretie v Maďarsku a v Srbsku a svoj príhovor ukončil vyzdvihnutím Šale ako súčasti celoslovenských aktivít: „Sloboda je ako oheň, keď prikladáš, tak nezhasne. A dnes, priatelia, prikladáme v 37 mestách na Slovensku.“
Na záver vonkajšieho programu zaspievala Lea Kilian pieseň Modlitba pro Martu a nočný upršaný priestor pri šalianskom kulturáku osvietili svetlá mobilných telefónov prítomných divákov.

Výstava: Novembrová Praha 1989
Až do 29. novembra je v priestoroch foyer kinosály Domu kultúry v Šali sprístupnená výstava fotografií Igora Boháča z pražských dní, keď padal režim. Šaliansky fotograf Igor Boháč bol vtedy ako mladý vojak pri tom – a ako inak, samozrejme s fotoaparátom. Príďte si pozrieť do domu kultúry jeho fotografie spred 37 rokov z udalostí v Prahe. Vstup je voľný.
Diskusia o sklamaní aj vytrvalosti
Od 19. hodiny pokračoval program v bábkovej sále Domu kultúry, kde sa hostia, organizátori a diváci stretli v spoločnej diskusii. Sála bola zaplnená približne do polovice, debata však bola živá a otvorená a trvala poldruha hodiny. Hovorilo sa o sklamaní, únave aj o potrebe nevzdávať sa. Zaznel tiež názor, že 37 rokov je na vybudovanie demokracie stále krátky čas.

Dalo by sa to zhrnúť aj slovami Mareka Vrbovského z príhovoru: „Pred 37 rokmi som na týchto schodoch veril, že dokážeme zmeniť svet. Dnes už viem, že zmeniť režim je niekedy jednoduchšie než zmeniť myslenie ľudí. A že slobodná a slušná spoločnosť nevznikne jedným historickým okamihom. Vzniká každý deň našimi rozhodnutiami, našou odvahou, našou ochotou postaviť sa za pravdu, slušnosť a zdravý rozum…“
Organizátori sa chcú poďakovať za pomoc: všetkým, ktorí prišli aj v daždi, vystupujúcim: Adriana Hosťovecká, Jana Kollárová, Valo Kozaňák, Marek Vrbovský, Milan a Danielka (KLIPERS), Lea Kilian, Timon Vereš, Igorovi Boháčovi za výstavu, Domu kultúry Šaľa za priestor, techniku, premietanie, stany a pomoc, Petrovi Hlavatému za teplé nápoje, Mark Medical za zdravotníkov a sanitku a Kvetinárstvu Šaľa.
Organizačný tím: Michal Hollý, Milena Veresová, Michal Čamaj, Roman Hačo Hatala a Šani a Laci z Kulturáku, Miro Demín a Ivan a Ružena Aľakšovci.
Text: SŠ
Foto a video: organizátori


