Rudolf Ritter a Juraj Gulyás patrili sme medzi päticu medzinárodných rozhodcovských dvojíc v Československu

banner fantázia
Čas čítania: 4 min

Športovali od základnej školy, spoznali sa ale až keď začali obaja hrať za Šaľu. Hráčske skúsenosti mali z klubov, ktoré v tej dobe fungovali aj v malých obciach. Po ukončení hráčskej kariéry sa stali rozhodcami. Dvojica patrila medzi päť rozhodcovských dvojíc, ktoré chodili pískať zápasy svetových súťaží. Spoločne precestovali desiatky krajín a boli súčasťou stoviek medzinárodných zápasov a turnajov. Rudolf Ritter a Juraj Gulyás boli ocenení cenou cena mesta 2021. Za zosnulého Rudolfa Rittera prevzala cenu jeho manželka Magdaléna Ritterová.

Po ukončení základnej školy vo Vlčanoch sa Juraj Gulyás dostal na strednú priemyselnú školu v Trnave. „Keďže som už vo Vlčanoch začal s hádzanou, potom, ako som sa dostal, v tej dobe do hádzanárskeho centra, Trnavy, som v tomto športe pokračoval. Hral som tam s bývalými ligovými hráčmi Horváthom, Hargašom, Bednárikom…“ spomína na školské časy.

Vychovávateľ z internátu Ján Tkáč bol členom Ačkového hádzanárskeho klubu Slávia Trnava. „Prestúpil do Cífera a zobral so sebou aj mňa. Videl, že ma to baví, góly dávam. Bola to veľká obec, kde bol záujem o hádzanú, vždy boli plné tribúny,“ hovorí Gulyás. 


Bývalý hráč a rozhodca hovorí o rozmachu hádzanej v tom čase. „Hádzanársky klub mala skoro každá dedina. Hralo sa vonku. Keď prišli nové pravidlá, že zápasy sa môžu hrať iba v hale, veľa klubov zaniklo a zostali len v mestách, kde mali halu. Hráči prestupovali do iných klubov,“ hovorí o minulosti. 

Prvé rozhodcovské skúšky robili v Šali

Keď sa dostal ako hráč do Šale, spoznal sa s Rudolfom Ritterom. „Hneď sa z nás stali priatelia,“ hovorí s úsmevom Gulyás. V roku 1972 sa rozhodli ukončiť kariéru aktívnych hráčov a stať sa rozhodcami.


„Mali sme jedno veľké šťastie. V Šali sme mali prvého medzinárodného rozhodcu Janka Vicenu. On ako medzinárodný rozhodca mohol robiť základné školenia. Takže v čase, keď sme vedeli, že sa blíži koniec našej hráčskej dráhy, sme sa uňho začali školiť za rozhodcov,“ vysvetľuje situáciu. Prvé skúšky tak absolvovali u Šaľana. 

Lietadlom do Prahy za 140 korún

Výborné výsledky a činnosť ich v roku 1976 dostala do celoštátnej ligy. „Prvý zápas sme pískali ženy Baník Ostrava – Odeva Hlohovec. Boli sme vystrašení. Bol to prvý veľký zápas, ktorý sme spoločne pískali,“ spomína a dodáva, že potom veľakrát chodili do Prahy, kde bolo 6 mužstiev, čo hrali prvú ligu. 

Na chatu ku Gulyásovcom chodil aj Eduard Kukan.

 


„Do Prahy sme za 140 korún chodili lietadlom, keď zvýšili cenu, začali sme chodiť autobusom, ktorý jazdil do Prahy z Nitry. Počas ciest do Prahy sme sa zoznámili s Karolom Polákom, uznávaným športovým reportérom a komentátorom. Stali sme sa priatelia a rád naňho spomínam. Bol to úžasný človek a profesionál. Chodieval k nám do Šale na chatu a dokonca sme ho dotiahli komentovať aj turnaje k nám do okresu. Na chatu k nám chodil aj náš kamarát Edo Kukan, ktorý nás teraz nečakane opustil. Mám na to krásne spomienky,“ hovorí o priateľoch. 

Nemohli pískať olympiádu a majstrovstvá

 Mladá dvojica rozhodcov získala v roku 1978 od československého zväzu hádzanej licenciu medzinárodných rozhodcov EHF.  Skúšky si spravili v Poľsku, skladali sa z testu v nemčine a praktickej časti. Najprv boli medzinárodní rozhodcovia B kategórie.


„Československo malo 5 rozhodcovských dvojíc, ktoré boli určené hádzanárskou federáciou. Neskôr sme okrem majstrovstiev sveta a olympiády pískali všetky medzinárodné turnaje a zápasy. Majstrovstvá a olympiádu sme nemohli pískať, lebo sme boli dvojica Slovákov. Ostatné dvojice boli Čech – Slovák a na majstrovstvá a olympiádu sme za spoločný štát museli mať zastúpených oboch,“ vysvetľuje. 

Na Ukrajine otvárali športovú halu 

Neskôr sa dostali ako rozhodcovia do A kategórie, kde pískali svetový pohár, kvalifikácie majstrovstiev sveta, Európy a iné medzinárodné súťaže. Za svojho pôsobenia navštívili viac ako 20 krajín. „Litva, Gruzínsko, krajiny Sovietskeho zväzu, Ukrajina, Spojené arabské emiráty, Nemecko, Francúzsko,…“ vymenováva zopár krajín. 

Na Ukrajine spoločne s Rudolfom Ritterom stáli pri otváraní športovej haly v Užhorode. „Celý týždeň sa tam hrali veľké zápasy. V tom čase za Užhorod hrala aj Ľuba Boltenková, ktorá teraz trénuje v Šali. A súčasťou družstva bol aj jej manžel Alexander Boltenko.  Doteraz nájdete v športovej hale fotku mňa a Ruda, ako sme otvárali halu. Vážili si nás, lebo polovicu turnaja mali pískať ukrajinskí rozhodcovia, ktorí kvôli snehu nevedeli doraziť, a tak sme odpískali skoro celý turnaj. Prišli až v posledný deň,“ spomína Gulyás.

Ovládali ruštinu, maďarčinu i nemčinu. „V slovanských krajinách nebol žiaden problém. V Maďarsku i Rumunsku tiež. Dostali sme občas aj tlmočníka, ale vždy sme sa vynašli a dorozumeli sa aj bez neho. Pri hádzanej bola dôležitá nemčina a s ňou sme problém nemali,“ rozpráva o dorozumievaní. 

Tri mesiace v Spojených arabských emirátoch

Najväčším zážitkom bolo pre nich trojmesačné pôsobenie v Spojených arabských emirátoch, kde okrem pískania boli aj inštruktormi pre domácich rozhodcov. „Boli sme tam cez október, november a december, na Silvestra sme sa vracali domov. V týchto mesiacoch tam bolo úžasné počasie. Kúpali sme sa, videli úplne inú kultúru a úroveň športových klubov,“ rozpráva o pobyte.

V roku 1987 boli v Spojených arabských emirátoch.

V tom čase sa odohrávala aj vojna medzi Iránom a Irakom, pri kúpaní sa v Perzskom zálive, videli americkú vojnovú loď. „Zrazu sa nad nami objavilo niekoľko vrtuľníkov, ktoré smerovali na pevninu. Začali obrovské vlny. Kričal som na Ruda, nech ide von, lebo sa utopíme,“ hovorí príhody zo Spojených arabských emirátov. 

Kultúrne rozdiely bolo vidieť všade. „Jedlo, hlavne výber mäsa, jedli sme veľa rýb. Náš hotel bol medzi dvoma mešitami. Keď prišiel čas modlenia, z reproduktorov sme počuli všetko. Raz, keď nás náš osobný vodič niekam viezol, nastal čas modlenia. Zastavil pri krajnici, vybral si koberček a začal sa vonku modliť. My sme sa zatiaľ potili v teple v aute,“ spomína. 

Ocenenie od Arabskej hádzanárskej federácie.

Veľkým zážitkom pre nich bolo aj semifinále PEM žien vo francúzskom Besancone, kde domáci vyradili Dinamo Zagreb pred takmer sedem tisíc divákmi. V marci 1985 po úspešných skúškach získali licenciu IHF.

Ako 50-roční ukončili rozhodcovskú kariéru, ale hádzanej zostali verní. Stali sa z nich delegáti medzinárodnej hádzanárskej WHIL, komisii rozhodcov slovenského hádzanárskeho zväzu a robili inštruktorov iným rozhodcom. 

V športe pokračovali aj ich deti

Veľkou oporou im boli manželky. Deti po nich zdedili športové nadanie. „Moja dcéra Peťa hrala hádzanú za Bratislavu Štart, syn Juraj sa venuje kulturistike. A Rudove dcéry Jolana a Gabika tiež hrali za Šaľu a Gabika istý čas hrala aj v Rakúsku,“ hovorí Gulyás. 

„S Rudom sme radi spomínali na všetko, čo sme zažili. Mali sme šťastie. Už občas zabúdam, s Rudom sme sa vždy dopĺňali v spomienkach. Bol mojím dobrým priateľom, chýba mi každý deň,“ dodáva na záver Juraj Gulyás. 

Obaja sa v našom meste zapájali aj do vecí verejných, pôsobili ako poslanci mestského zastupiteľstva, pracovali v rôznych komisiách : športová, školská, bytová. Počas úspešnej kariéry získali rôzne ocenenia. Spomeňme niektoré: Okresná organizácia  telovýchovných jednôt a klubov vyznamenala Rudolfa Rittera za celoživotný osobný prínos pre rozvoj hádzanej v roku 2018 in memoriam.  Obaja dostali ocenenie od Slovenského zväzu hádzanej -pamätnú medailu pri príležitosti 50. výročia organizovanej hádzanej  na Slovensku. Mesto Šaľa ich ocenilo plaketou Najlepší športovec z histórie hádzanárskeho klubu v roku 2000. Juraj Gulyás sa v tomto roku dožil životného jubilea 75 rokov. Podieľal sa na výstavbe športovísk, osvetlenia tréningového futbalového ihriska, stavby športovej haly a iných prínosných činností.  Za jeho aktivity bol ocenený : medailou za obetavú prácu pri rozvoji mesta Šaľa. (autor: Peter Gomboš)

Zhovárala sa: Michaela Harabišová
Foto: z archívu

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *