O vlastnej knihe snívala od základnej školy. Písala príbehy, neskôr správy a rozhovory v médiách, zaujala aj poviedkou v literárnej súťaži Martinus Cena Fantázie. Mladá Šalianka Barbara Zmušková v máji vydala svoj knižný debut Život v Kocke. Nám v rozhovore prezradila ako kniha vznikala, čo ukrýva, ale aj niečo o sebe.
Každé dieťa má svoju predstavu o tom, čím chce byť v budúcnosti. Aká bola tá tvoja? Bolo súčasťou predstavy aj napísanie vlastnej knihy?
S príbehmi som začala prakticky hneď, ako som sa naučila písať. Vydať knihu som si za cieľ dala v pätnástich. Povedala som si, že budem písať a posielať rukopisy do vydavateľstiev, až kým sa mi to nepodarí. Bola som pripravená na to, že to bude beh na dlhú trať. Nakoniec to vyšlo zhruba po desiatich rokoch.
Po gymnáziu si ako mnohí študenti odišla na vysokú školu. Bol výber odboru pre teba jednoduchý? Ako ho hodnotíš spätne?
Spätne si už nemyslím, že výber oboru je tak dôležitý. Ak sa človek trafí aspoň do kategórie spoločenské/prírodné/technické vedy, tak už si dokáže nájsť cestu k tomu „svojmu“.
Výber som brala veľmi pragmaticky, chcela som písať, takže žurnalistika. Ale mrzí ma, že som až neskoro pochopila, že s učiteľmi sa dá aj diskutovať a oponovať im. Drvením sa poučiek som si vzťah s vzdelávaním trochu naštrbila. Mám viacerých kamarátov, ktorí sa už v dospelosti zapísali na novú výšku a teraz študujú s úplne iným prístupom.
Pracovala si prevažne v médiách. V súčasnosti pracuješ ako editor pre spravodajský a mediálny web EURACTIV.sk. Ako vyzerá tvoj bežný pracovný deň?
Vyskúšala som si aj prácu v denníku a oproti tomu je písanie pre EURACTIV Slovensko oveľa slobodnejšie. Témy si hľadám sama, môžem sa hrabať v dátach, štúdiách alebo zahraničnej tlači a snoriť, čo by mohlo zaujať slovenských čitateľov. S tým je potom spojená aj väčšia zodpovednosť, ale nemenila by som. Naraz mám rozpracovaných aj viacero článkov, rozhovorov alebo podcastov a netlačí ma každodenná uzávierka. Navyše máme skvelý kolektív a keďže sa európskym témam u nás venuje málo ľudí, vystupujeme aj v iných médiách.
Svoje kreatívne slovičkárenie ale nevyužívaš iba v práci. V minulosti si sa zapojila aj do našej šalianskej Martinus Ceny Fantázie a tvoju poviedku „V starobe akoby si našiel“ mohli čitatelia čítať medzi výhernými poviedkami v zborníku Fantázia 2020. Išlo o tvoj malý knižný debut, ako si celú túto situáciu vnímala?
Bolo to práve v čase, keď už mi to detské odhodlanie na posielanie rukopisov začínalo kolísať. Prvý lockdown som využila na zapojenie sa do tejto poviedkovej súťaže, aj keď primárne píšem dlhšie formáty. Brala som to ako také volanie do vesmíru, či to celé má nejaký význam. Fakt, že sa poviedka páčila najmä blogujúcej porotkyni, a že mi vyšla v zborníku, pre mňa veľa znamenal. Kto bol ten rok so mnou v Martinuse na Obchodnej, toho som zaviedla k sci-fi poličke, aby mohol moje meno obdivovať.
Poviedka, ktorú si už čitatelia mohli prečítať, je napísaná v žánri sci-fi. Môžeme aj v tvojej novej knihe čakať na niečo podobné alebo si sa pri písaní knižnej prvotiny s názvom Život v Kocke vydala inou cestou? Čo môžeme od knihy očakávať?
Treba povedať, že ani tá poviedka nie je veľmi tvrdé sci-fi. Život v Kocke je súčasný spoločenský román, takže tam už nie sú ani jeho prvky.
Ide o príbeh mladého dievčaťa, Vierky, ktorú trápia výčitky svedomia z niečoho, čo spácha tesne pred odchodom na výšku. Zahodí teda svoju budúcnosť a začne žiť v ubytovni pre bezdomovcov. Čitatelia postupne odhaľujú aj Vierkinu minulosť. Keď sa dozvedia, z čoho tie výčitky pramenia, sa už môžu na celú vec pozerať inak, než keby sa to dozvedeli z klebiet.
V tom majú pre mňa príbehy úžasnú moc. Dúfam, že spolu s Vierkou dokážu čitatelia nájsť viac zhovievavosti a nehy aj pre seba.
Kniha vyšla v máji, kedy ale vznikol nový príbeh a kedy si na ňom začala pracovať? Mala si vo všetkom od začiatku jasno či príbeh vznikal postupne?
Knižka vyšla 24. mája. Keď píšem jeden príbeh, už sa vo mne rodia zárodky nového. Prvú myšlienku k tomuto som si zapísala v roku 2015. O dva roky neskôr som na nej začala pracovať naplno a napísala som si hrubú stavbu, z ktorej do ďalších dvoch rokov vyliezla prvá verzia. Tú som potom ukazovala ešte viacerým ľuďom a na základe ich feedbacku som niektoré veci menila. Prvýkrát som rukopis do vydavateľstiev poslala na začiatku marca 2020, čo potom celý proces ešte na pár rokov vykoľajilo.
Prvá vec, ktorá zaujme na obálke tvojej knihy, sú kvety. Čo skrývajú? Vymýšľala si obálku sama?
Moja editorka v Slovarte, Zuzana Šeršeňová, navrhla, aby na obálke bola jedna z budov, ktoré sú v knihe dôležité. Jedna je v názve, Kocka. To je ubytovňa pre bezdomovcov, v ktorej Vierka býva. Druhou z nich je holostavba, v ktorej spácha to svoje veľké previnenie. Spolu sme teda navrhli, aby v duchu knihy, z takéhoto temného symbolu rástli krásne kvety.
Obálku navrhol Vlado Holina a spoluprácu s oboma týmito ľuďmi, ktorí sú sami umelcami, vnímam ako veľký dar a úžasnú skúsenosť.
Knižku ti vydáva vydavateľstvo Slovart, ide o jedno z najväčších vydavateľstiev na Slovensku. Veľa mladých začínajúcich autorov sa pri vydávaní knihy zasekne práve pri hľadaní vydavateľstva. Ako to vyzeralo v tvojom prípade?
V tom roku 2020 som mala jeden falošný štart, z iného vydavateľstva mi najskôr napísali, že sa im text páči, ale nakoniec to nevyšlo. Vtedy som mala stále tú detskú myšlienku, že ak vydavateľstvá povedia nie, tak to znamená, že kniha nie je dobrá. Takže som ju odložila a začala písať novú.
O rok neskôr mi kamarátka odporučila program Nadácie Tatrabanky, v ktorom sa s úryvkom knihy dá uchádzať o literárne mentorstvo. Mne sa pošťastilo, že si ma na vedenie vybrala spisovateľka Eva Borušovičová. Veľmi ma podporovala a dala mi nádej, že kniha stojí za to. Spolu sme teda rukopis ešte raz prečesali a rozposlali znovu. A tentokrát to vyšlo.
„Za prekrásny večer ďakujem Eva Borušovičová aj všetkým v Slovart – vydavateľstvo najlepších kníh. Aj vám, kto ste prišli a spolu s nami si predstavili svet bez výčitiek a strachu z odsúdenia,“ napísala ku krstu Barbara.
Väčšinou mi autori hovoria, že pri tvorbe majú svoje miesto, kde im to píše najlepšie alebo, že zásadne tvoria v noci. Čo ty? Máš špeciálne miesto alebo čas, kedy prsty po klávesnici behajú rýchlejšie?
Je to jednoznačne večer, pred prácou je pre mňa písanie nereálne. Posledný rok som bola v písaní trochu zaseknutá, lebo som riešila vydanie debutu.
O knihe si sa vyjadrila ako o splnenom sne. Teraz, keď sa zapíšeš medzi slovenských spisovateľov, môžeš prezradiť, či bude mať kniha aj pokračovanie alebo už plánuješ nový príbeh.
Stále tak trochu neverím, že sa to podarilo. Sú s tým spojené aj nervy, aké bude mať kniha recenzie, či nezapadne prachom. Aj z knihy poznať, že úzkosť a stres mi nie sú vzdialené emócie. Ale je to, samozrejme, aj úžasný pocit.
Na pokračovanie to tak celkom nevidím, ale mám v počítači od seba darček. Tým, že som sa na rok vzdala nádeje, že mi Život v Kocke vyjde, som stihla napísať aj veľkú časť nového rukopisu. Teraz sa k nemu pomaly vraciam. Nemám nijakú garanciu, že do tlače pôjde aj ten, ale cítim na sebe, že mi to chýbalo.
Zhovárala sa: Michaela Barczi
