V utorok 15. 10. o 17.00 hod. sa v galérii Kultúrneho domu v Šali-Veči uskutočnila slávnostná vernisáž výstavy perokresieb šalianskeho výtvarníka, člena klubu výtvarníkov Terra Wag Františka Tótha. Šaliansky umelec tu vystavuje asi päťdesiat ilustrácií zachytávajúcich Šaľu – starú aj novú – tú, ktorú poznáme, ale aj tú, ktorá ostala už len v spomienkach a na historických fotografiách. Výstava potrvá do 24. 10. a navštíviť ju môžete v pracovných dňoch od 9.00 do 17.00 hod. v galérii Kultúrneho domu v Šali-Veči.
Výstavu sme si mohli pozrieť už v lete, vtedy na pravej strane Váhu, v priestoroch KS Večierka. „Je to tak pol, na pol, čo sa týka starších vecí a nových, ktoré som robil v prvej polovici tohto roka,“ povedal nám autor. Bolo to na popud primátora, dohodli sa, že k tomu, čo už zo Šale mal František Tóth nakreslené urobí aj ďalšie budovy, ktoré ešte urobené nemal. „Primátor povedal, že na šalianske slávnosti by chcel prezentovať Šaľu aj cez moje obrazy a presne povedal, čo chce. Tak som to robil tri a pol mesiaca, priemerne 10 hodín denne. Akurát mi to padlo vhod, lebo som mal takú dobu, že som sa potreboval odreagovať od súkromných starostí,“ vysvetlil výtvarník známy zmyslom pre detail a dôslednosťou pri práci.
Pracuje dňom aj nocou
Ako sa František Tóth priznáva, je vraj „celodennonočný“ pracant… „Ja som už o piatej hore, dám si niečo ľahkého, pripravím si skicáre a pracujem dve hodiny.“ Samozrejme, samotná práca na kresbe so skicárom nie je prvý krok. Všetkému totiž predchádza pozorovanie samotnej budovy, či miesta, ktoré sa František Tóth chystá kresliť. Porobí niekedy aj 30-40 fotografií z rôznych pozícií: „Veľký záber, malý záber, švenk, detaily, malý, stredný, nafotím si všetko, pretože nemôžem tam na mieste sedieť a kresliť to.“ Fotografie si dá vytlačiť, a potom si ich rozloží a vyberie tie najlepšie zábery a detaily. Sám priznáva, že je veľký a veľmi prísny detailista: „… lebo je to história, nemôžem to predsa skresliť, vyzeralo by to ináč, ako to reálne bolo…“
Až po práci na skicách sa riadne naraňajkuje, troška sa prejde, nakúpi si, a potom zase pracuje. Po obede vraj pracuje s ľahkým olovrantom až do večera. „Vtedy už je pokoj, nepočujem autá a okná mám v smere na veľké stromy, takže nič nevidím, len zeleň, a to ma upokojuje.“ Ten kľud mu však dlho nevydrží, lebo po večeri si pozrie správy. „… to musí byť každý deň, už len preto, aby som sa troška rozčúlil, alebo rozohnil…“
Po dávke adrenalínu zo správ pokračuje v kreslení až do polnoci. „Keď idem okolo jednej do postele, to je veľmi dobre. A potom už spím veľmi dobre zase až do skorého rána.“
Jeden obrázok nakreslí za týždeň
„Všetko dokopy – od obhliadky, cez fotenie, tlač fotiek, skice, z nich tri cvičné obrazy, a potom už „ostrý“ obrázok – môžem povedať, že jeden obraz mi trvá aj 7-10 dní,“ vysvetľuje pedantný ilustrátor. Samozrejme naraz ich má rozpracovaných viacero. „Po izbe mávam naraz rozložených aj 15-20 nedokončených obrazov, každý deň okolo toho chodím a pozerám sa – tu by bolo treba doplniť oblaky, tam troška obohatiť strom, viac tmavej farby pridať z pravej strany, alebo doplniť tiene… Niekedy treba obrázok niečím oživiť, často je potom ten obraz úplne iný. Väčšinou kreslím málo ľudí, je to hlavne architektúra a historické stavby, budovy, cestné kríže alebo sochy…“
Fotogenická pamäť od detstva
František Tóth má 84 rokov a ako hovorí, má fotogenickú pamäť a pamätá si všetko, ako to v Šali vyzeralo od jeho detstva. „Veľmi sa tomu teším, pamätám si z detstva všetko – všetky ulice, aký dom kde bol, aké okná mal…“ Nie všetko z historickej Šale sa zachovalo vo fotografickej podobe, takže veľa vecí kreslí aj z pamäti. „Najprv to spamäti nakreslím na obyčajný kancelársky papier. Načrtnem to rýchlo – za dve minútky mám čo chcem. A potom sa na to pozerám, mám ďalší papier vedľa a tam už pridám, čo som vynechal, čo by tam ešte mohlo byť, rozpamätávam sa postupne…“
Narodil sa v Budapešti, žil v Šali
František Tóth je Šaľanom od svojich piatich rokov. Narodil sa v Budapešti v roku 1941, rodičov však stratil, keď Američania bombardovali Budapešť na konci vojny. Jeho otec zahynul na letisku, mama bola ťažko zranená, takže na výchovu si ho vzala teta na Slovensko a nakoniec sa stala aj jeho mamičkou. „Takže som mal päť rokov, keď som sem prišiel a som tu vychovaný. A už mi to aj prirástlo k srdcu,“ vyznáva sa ku vzťahu k Slovensku a k Šali.
So svojou pamäťou si spomína na Šaľu od tých rokov, teda od 1945-46. „Pamätám si napríklad ešte v roku 1945 ruského vojaka, ako ma zobral do obchodu, kde boli cukríky v takých sklených dózach a kázal mi, aby som si vybral. Tak som si povyberal, na to si dobre pamätám. A ako 5-10-ročné deti sme vyrastali s kamarátmi na ulici. Vtedy neboli také možnosti hrať sa ako teraz, tak sme si zohnali koleso z bicykla a to sme poháňali po celej Šali. To znamená, že som videl v Šali všetky možné uličky, aj také, čo už dnes nie sú a sú tam nové domy.“
No a od malička zároveň aj kreslil. Mal vraj ani nie osem rokov, keď namaľoval svoju prvú olejomaľbu: „Boli to ležiace tulipány, len tak voľne položené, bez mašle. To bol môj prvý olejový obraz.“
O svojich obrazoch vie rozprávať hodiny
„Takto si ja pamätám synagógu… toto je pohľad od dnešného Andrea shopu… tu stojí teraz knižnica… A tu bola ešte mikva – to je po židovsky kúpeľňa, lebo Židia sa ináč kúpali. Oni išli po schodoch dole, tam bol taký priestor na vodu a do tej vody zišli a tam sa umyli,“ vedeli by sme sa pristaviť pri každom jednom jeho obraze a takto by o ňom porozprával všetko.
„Ešte sa pamätám, že tu vnútri som po stĺpoch liezol a už som bol vtedy veľký. To bolo v 60-tych rokoch,“ spomína na šaliansku synagógu a opisuje obrázok, ktorý ako jeden z mála zachytáva túto budovu. Vlastne celkovo okrem kresby Františka Tótha existuje asi iba jedna fotografia synagógy z dobovej pohľadnice. „A tuná boli dole stĺpy a tu bolo poschodie a tu sa zdržiavali ženy a dole chlapi. Oni to mali oddelené… A keď v Šali stavali cestu – no „náhodou“ to zavadzalo, aj keď cesta bola od toho ďalej 20 metrov, no akurát toto muselo ísť dole. Tak to bolo… Nechceli Židov…“
Dom, ktorý stojí ako posledný z pôvodnej ulice, stará sýpka, pôvodná knižnica, železiarstvo, strojnotraktorová stanica, krčma… Spomienky starého Šaľana, ktorý vlastne „originál Šaľanom“ ani nie je. „A tadiaľ sme chodili na zápasy a po nich každú nedeľu sme sa tu stavili na pivečko…“
Horváthov hostinec, hospic, pôvodný kultúrny dom, stará pošta, staré kino „Blcháreň“… A potom Veča, Ajtics Horváth – hrobka, napájadlo, kostol, hasičská zbrojnica… „Pri tej hasičskej zbrojnici, lebo v Šali už vtedy boli poschodové budovy, ale vo Veči neboli, akurát škola bola. Takže tu mali takú pozorovateľňu, keď horelo, odtiaľ videli, kde horí. Už to nie je zachované, dnes už je tam len normálne klasická strecha…“
Tvorí husími brkami
Súčasťou výstavy je aj vitrínka s nástrojmi, ktorými František Tóth tvorí. Sú tu husie brká – pierka, ktorými maľuje silnejšie čiary, „… keď robím veľký záber, tak tie silné čiary porobím s pierkom, a potom si to doťahujem s tenšími…“
Vo vitrínke sú však aj tričká so Štúrom a pohľadnice, či magnetky – teda propagačné predmety s motívmi obrazov Františka Tótha.
Výstava v galérii Kultúrneho domu v Šali-Veči potrvá do 24. 10. a navštíviť ju môžete v pracovných dňoch od 9.00 do 17.00 hod.
Text: Ivan Aľakša
Fotografie: ivn (z leta), MsÚ (z vernisáže vo Veči)
