Pobozkanie anusu diablovi bol rituál, ktorým bosorky prejavovali úplnú oddanosť tejto najtemnejšej bytosti. Aspoň takto sa zachovali záznamy ľudových predstáv o sabatoch, na ktorých sa diabol v zvieracej podobe, najčastejšie ako cap, stretával s bosorkami. „Hanebný bozk“ priznávali ženy obvinené z bosoráctva pred inkvizítormi, no bolo to pod ťarchou krutého mučenia. Potom ich zväčša upáli.
Je 23. septembra 2025 a do Mestskej knižnice Jána Johanidesa sa „zletelo“ niekoľko desiatok čitateľov. Teda čitateliek, muži tam boli iba dvaja. (Nie, nič som tým nechcel neznačiť 😊)
Množstvo zaujímavých historických analýz toho, ako ľudia vnímali mágiu a bosoráctvo naprieč históriou šalianskemu auditóriu pútavo prednášala etnologička Katarína Nádaská. Je autorkou viacerých publikácií, práve na sklonku minulého roka jej vyšla v novom vydaní kniha Mágia, čary a veštby (Fortuna Libri 2024). Pútavé pasáže z dôb Veľkej Moravy o obetovaní dobytka a veštbách či Svätoplukových „príložniciach“ prítomní vnímali s „otvorenými ústami“. Príložnice boli panovníkove manželky, ktoré si v noci „prikladal“ k svojmu telu. Katarína Nádaská je výbornou rečníčkou a historické udalosti dokáže publiku odovzdať naozaj dychberúcim spôsobom. Vysvetlila, prečo boli za bosorky označované najmä bylinkárky či pôrodné babice. Hon na čarodejnice a bosorky bol v stredoveku „populárny“ najmä po vydaní knihy Malleus Maleficarum, ktorý určite poznáte pod slovenským názvom Kladivo na čarodejnice. Vyšla v roku 1486 a stala sa „bestselerom“ tej doby. Obsahovala nielen kúzla a ochranu pred nimi, ale aj kódex, ako bosorky vypočúvať. V Uhorsku ich súdili v sídlach, ktoré mali štatút kráľovského mesta. Procesy s bosorkami sa spájajú s viacerými slovenskými mestami, veľmi často s Krupinou. Upaľovanie na hranici a inkvizícia skončili na na území Uhorska nariadením panovníčky Márie Terézie. No ľudová predstavivosť sa týmto o čarodejníkoch a bosorkách zďaleka nekončí.
Katarína Nádaská vysvetlila aj tradície proti urieknutiu bábätka či očistné rituály. Niektoré, sa v obmenenej podobe praktizujú doteraz. Opísala aj strach gazdov o svoj dobytok, ktorý mohol byť takisto urieknutý temnými silami. Zaujímavá bola aj pasáž o upíroch či grófke Bátoryovej. Posledný zachovaný príbeh údajného upíra na Slovensku je zaznamenaný z osemdesiatych rokov minulého storočia a stal sa na Šariši. S notickou správou o nej podľa K. Nádaskej písal aj Košický večerník. Ľudia sa v jednej z obcí ani po smrti muža nedokázali zbaviť pocitu, že im ako „upír“ stále škodí. Vykopali ho teda z hrobu a odsekli mu hlavu. Jeho hrob potom ovešali cesnakovými vencami. Prednáška bola naozaj mystická. Knižnici za to veľká vďaka. Verím, že Katarínu Nádaskú uvidíme v našom meste čoskoro opäť.
Bosorka je v každom meste
A kto vlastne bosorka je? Ľudia tvrdia, že v každej dedine aj v každom meste je aspoň jedna. Podľa ľudových predstáv sú to ľudia, ktorí sa vymykajú priemernosti, dokážu neprirodzené veci a ľuďom odsávajú energiu. To všetko je tisícročia zakorenené v našej predstavivosti. Dôležité je ale poznanie, čomu veríme a čomu nie. V každom prípade, v mysliach ľudí takéto bytosti zrejme ešte pretrvajú. Kedysi sa ich snažili odhaliť napríklad na polnočnej omši pomocou magického Luciinho stolčeka. Človek, ktorý si takýto stolček vyrobil, dokázal vidieť ľudí s rohami. Takže pozor, blížia sa Stridžie dni. S nimi aj riziko, že sa zrazíte s niekým na metle.
PS: V žiadnom prípade nebozkávajte mačkám anus. Môže to byť prevtelený diabol a vy sa už z problémov nevymotáte.
Text: Miro Demín
Foto Adriana Gerová
