Šalianku Elenu Dubovú mnohí Šaľania poznajú ešte ako zdravotnú sestru. Na dôchodku vo svojej profesii z časti stále zostala – s Červeným krížom Šaľa chodí vypomáhať na rôzne podujatia. Ako malá rada kreslila, v škole vystavovali výkresy, ktoré namaľovala na hodinách výtvarnej výchovy, no potom čo sa vydala a mala deti s výtvarným umením na dlhé roky prestala. Počas pandémie znova objavila jeho čaro a začala tvoriť.
Pandémia a izolácia, v ktorej sme sa v marci 2020 všetci spoločne ocitli zasiahla najmä seniorov, ktorí žili sami bez rodiny. V tomto období boli niekoľko mesiacov sami, nemohli sa stretávať s priateľmi, rodinou, chodiť na podujatia, ktoré sa pre nich organizujú, ani si sadnúť do spoločnosti na kávu a zákusok. V rovnakej situácii sa ocitla aj Elena Dubová.
„Bolo to náročné, som veľmi spoločenský človek, po tom, čo mi zomrel manžel, som sa neuzatvorila pred svetom, ale rozhodla sa žiť. Preto som aj členkou Jednoty dôchodcov Slovenska, dobrovoľníčkou v Červenom kríži Šaľa, priateľom Únie nevidiacich a slabozrakých so sídlom v Šali a dokonca som začala študovať aj na univerzite tretieho veku. Pri mojej práci zdravotnej sestry som bola zvyknutá byť medzi ľuďmi. Zrazu som sa ocitla sama, mala som smutné myšlienky, a preto som potrebovala zamestnať myseľ ,“ hovorí o ťažkom období spoločensky založená Elena Dubová.
Po rokoch sa vrátila k umeniu
Veľa voľného času a izolácia ju nakoniec doviedli späť k umeniu, ktorému sa venovala ako dieťa. „Keď som bola dieťa, mama veľa vyšívala, hrala jej pritom taká komorná hudba a ja som sa nudila. V Tešedíkove, kde sme vtedy žili, nebola v tom čase žiadna umelecká škola. Začala som si pri mame kresliť sama. Moje výkresy sa páčili aj v škole, kde ich začali vystavovať. Neskôr som robila kronikárku, kde som tiež zdobila strany kresbami,“ spomína na detstvo na dedine.
Na strednej zdravotníckej škole vo svojej záľube kresliť a maľovať pokračovala. „Spomínam si, ako som na Deň učiteľov namaľovala na biely veľký baliaci papier čiernou tuhou Jána Amosa Komenského. A potom ma poprosili, aby som nakreslila niečo aj na chodbu,“ hovorí o stredoškolských časoch. Keď mala 19, prvýkrát sa vydala, neskôr mala deti a na maľovanie nebol popri práci a starostlivosti o deti čas.
„Všetko zmenila pandémia. Keď už som bola obklopená samými zlými správami, odišla som do Pemy, ktorá bola v tom čase zatvorená, ale mohli ste zavolať a oni vám nachystali tovar. Prevzala som si cez okienko akrylové farby, štetce a všetko, čo som potrebovala. Prišla som domov a začala som tvoriť. Cítila som sa, ako by neprešiel žiadny čas, odkedy som maľovala naposledy. Práve tvorba mi pomohla prekonať zlé obdobie,“ hovorí o návrate k štetcom.
V rodine majú niekoľko nadaných umelcov, akademickú maliarku. „Najprv som začala tvoriť stromčeky, 3D maľby, keď som lepila na výkres kamienky alebo aj mince a následne maľovala,“ hovorí o začiatkoch. Stromčeky sa páčili aj kamarátkam, okrem nich ale začala na výkresy aj maľovať akrylovými farbami.
Jeden z prvých výkresov nám priniesla ukázať do redakcie, odzrkadľuje zdravotníkov, ktorí počas pandémie siahli na vlastné dno, aby pomohli iným. „Ja sama som bola dlhé roky zdravotná sestra. Súcitila som so zdravotníkmi v prvej línii. Namaľovala som zdravotníčku s rúškom, vyjadrila som maľbou svoje terajšie pocity,“ hovorí o jednej z prvých malieb.
Najradšej maľuje abstrakt a ženské tváre
Najradšej maľuje ženy, ženské tváre, ale skúšala už maľovať aj zvieratá a abstraktné scenérie, pri ktorých rada tvorí 3D maľby. „Maľujem na výkresy, zatiaľ si netrúfam na plátna. Na mojej záhrade som ale už pomaľovala aj kamene, susedkám sa veľmi páčili a každej som nejaký darovala. Maľby nepredávam ani neponúkam, robím ich pre seba, svojich blízkych. Niektoré sa naozaj mnohým páčili a chceli ich aj kúpiť, ja ale nemám srdce na to, aby som ich dala preč, spája ma s nimi emočné puto,“ vysvetľuje.
Pri maľovaní používa predlohy, ale dáva do nich kúsok seba. „Veľa inšpirácie čerpám z Pinterestu, skúšam rôzne techniky maľovania. Ale nikdy nie je obraz úplne rovnaký ako predloha, snažím sa doň vložiť niečo zo mňa, niečo čo ma vystihuje. Mám rada farby, abstraktné umenie, a to sa snažím vložiť do mojich diel,“ opisuje svoju tvorbu.
Možno raz jej diela uvidíme na nejakej miestnej výstave. Zatiaľ sa svojej tvorbe bude venovať v kuchyni za stolom, kde vznikajú všetky jej diela.
Zhovárala sa: Michaela Barczi Harabišová
