Eli, eli, lama sabachtani: Šalianski divadelníci odviedli divákov do minulosti

eli eli lama sabachtani
Čas čítania: 4 min

Divadlo ASI pozná každý Šaľan. Prvá zmienka o divadle sa objavila v roku 2002, vtedy ešte nieslo meno Terra Wag, už roky nesie nové meno, pod ktorým predstavili aj autorskú hru Eli, eli, lama sabachtani. Zakladatelia sa po rokoch spojili a priniesli na šalianske divadelné dosky novú hru. Tentokrát autorskú, v Šali mala premiéru 15. 11. v rámci Týždňa slobody pri príležitosti 30. výročia Nežnej revolúcie. Reprezentuje príbeh plný bolesti, odpustenia a jedného z najťažších hriechov ľudstva.


alena demková


Po úspešných inscenáciách ako Matka, či Návrat do raja priniesli Miro Demín a Roman Budai so synom Romanom Budaiom ml. autorskú hru, ktorá začala vznikať pred dva a pol rokom. „Nápad prišiel po predstavení Divadla ŠOK Ťapákovci, na ktorom som bol s Mirom Demínom. Tam sme si povedali, že skúsime niečo vymyslieť. Zapojil som do tohto procesu aj mojich synov Romana a Sama.

Začali sme sa stretávať každý mesiac a asi pri druhom stretnutí prišiel tento návrh, spracovať hru, ktorá by sa zaoberala tematikou holokaustu. Táto téma nám prišla aktuálna z toho dôvodu, že mnoho mladých nemá predstavu, čo sa poriadne stalo a čoraz viac ľudí holokaust popiera,“ spomína na začiatky režisér Roman Budai.


miroslav demín s režisérom romanom budaiom
Miroslav Demín s Romanom Budaiom na scéne.

Hra sa začala už po príchode do sály

Uchopiť takúto tému je náročné. Tvorcovia to ale zvládli veľmi dobre. Už po príchode do divadelnej sály ste sa ocitli v hre. Sedelo sa na pódiu, čo dodávalo komornejší a intímnejší vzťah medzi hercami a divákmi. Divákov usádzal kápo z koncentračného tábora. Prikázal vám, akým smerom ísť, kde si
sadnúť. Tma, tá obklopovala všetko okolo. Hra so svetlom zohrávala dôležitú úlohu, reflektor svietil v tme na hercov, ktorých mal divák v dano momente sledovať.


divadlo asi


Diváci sledovali dve línie príbehov, ktoré spolu súviseli

V úvode sa nám predstavila Ráchel so svojou dcérou Sárou, balia si kufor, so žltou hviezdou na kabáte prichádzajú na nástupište. Gardista v uniforme vykrikuje mená, určuje, kto má kam nastúpiť. Ráchel a jej dcéru rozdelia už v úvode hry, ide o srdcervúci moment, ktorý rozplakal nejedného z divákov.

Rolu ženy, matky, ktorá by obetovala vlastný život, ktorá si vytrpela v koncentračnom tábore nechutnú prácu, hlad, poníženie, znásilnenie, si zahrala šalianska divadelníčka Tatiana Miškovičová. Túto ťažkú rolu zvládla tak uveriteľne, že ste pri každom jej slove cítili jej bolesť.


holokaust divadelná hra
Hlavnú rolu si odohrala Tatiana Miškovičová.

„Pôvodne som nevedela do čoho idem, to je asi aj dobre, inak by som do toho nešla. Bola to veľmi ťažká rola, s ktorou ste sa museli vžiť. Pri prvých skúškach sme plakali, bolo to tak silné. Vrátiť sa domov po skúške a odosobniť sa od toho všetkého bolo asi najťažšie. Je to ale krásna postava a som rada, že som mohla byť súčasťou tejto hry,“ hovorí herečka pre náš mesačník.

Príbeh prepojili s krížovou cestou Ježiša. V druhom obraze sa divákom predstavil bezdomovec a žena, ktorá mu pomohla. Príbeh sa odohráva o niekoľko desiatok rokov po vojne. Staršia veľmi pobožná žena, ktorú si zahrala šalianska divadelníčka Alena Demková, sa rozhodla pomôcť bezdomovcovi, aj keď ju odháňal. Cítila potrebu pomôcť mu. Veľa sa rozprávajú o živote, odpustení a Ježišovi.

Každý z nás si nesie svoj kríž


divadlo asi eli eli lama sabachtani


Práve Ježiš má veľké spojenie s touto autorskou hrou.

„Chceli sme príbeh prepojiť s krížovou cestou, pretože tí, ktorí si prešli peklom v koncentračných táboroch alebo celkovo v živote si prechádzajú vlastnou krížovou cesto a mnohí to neprežili. Nesú si svoj kríž so svojimi hriechmi, ale aj hriechmi spoločnosti, ktoré sme dovolili, aby sa stali. Tak ako aj Ježiš niesol naše hriechy,“ hovorí o prepojení Roman Budai ml.

Všetkých 14 výstupov má názvy z krížovej cesty. Na konci sa tieto dve línie príbehov prepájajú a diváka čaká zaujímavé rozuzlenie, ktoré mnohí nečakajú.

Hru sprevádzali mladé hudobníčky z Trnavy

Počas predstavenia sprevádzali hercov tri mladé hudobníčky z Trnavy. Na veži sedeli dve – jedna s violončelom a jedna s huslami. Tretiu hudobníčku, ktorá hrala na klavíri, nebolo na pódiu vidieť.

Mladá trojica Nina Kristína Micháliková, Martina Ruttmarová a Zuzana Reiffersová sú študentkami ZUŠ M. Sch. Trnavského v Trnave a svojou hudbou podporili každú emóciu, ktorú mal divák možnosť vidieť na divadelných doskách. Neboli potrebné slová, ich hudba to dokázala aj bez slov. Hudbu pre predstavenie zložil Peter Špilák.


hudobníčky divadlo asi


„Mal som predstavu dievčaťa s violončelom, Sára, postava dcéry, ktorú stvárnila mladá Alessia Vargová, hrala na violončelo. Potreboval som v hre hudobníčku s týmto nástrojom. Poznal som otca jednej z nich, lebo som s ním pracoval. Dievčatá mali 13 rokov, keď som prišiel za ich učiteľkou a povedal som jej, že ich chcem do divadla, nebola nadšená. Vysvetlil som jej hru a ju to nadchlo a začala s nami spolupracovať. Dohodila nám aj úžasného skladateľa, Petra Špiláka, ktorý dochádzal na skúšky z Banskej Bystrice,“ hovorí o spojení ľudí v hre režisér Roman Budai.

Scénu navrhoval šaliansky umelec Miroslav Regitko

Pri debatách pri pive vznikol nápad s vagónom, pecou, sprchami – lebo to všetko symbolizoval stožiar s ostnatým drôtom, na ktorom sedeli hudobníčky. Jeho steny sa otvárali, a to pomohlo k tomu, aby prezentoval viacero objektov. Scénu navrhol šaliansky umelec Miroslav Regitko v spolupráci s Miroslavom Demínom a Romanom Budaiom.

Na scéne toho nebolo veľa, človek sa tak sústredil na hercov a emócie, to bolo cieľom autorov hry. Ak bolo treba na scéne umiestniť väčšie množstvo ľudí, pred divákmi sa zviezla tyč, na ktorej viseli vešiaky s oblečením rôznych veľkostí, ktoré reprezentovali ľudí.


eli eli lama sabachtani


Okrem týchto vecí bolo na scéne kreslo, posteľ a stôl, pri ktorých sa odohrávala druhá línia príbehu a boli v úzadí. „Chcel by som sa všetkým poďakovať, najmä hercom, ktorí dokázala stvárniť tak náročné úlohy, hudobníčkam, všetkým, ktorí nám pomohli túto hru vytvoriť,“ hovorí na záver Roman Budai. Hru by chceli predstaviť čo najviac divákom. „S hrou by sme sa chceli zúčastniť aj nejakých súťaží a hlavne ju odohrať čo najviac divákom, aby sa táto myšlienka šírila ďalej,“ dodáva Miroslav Demín.

Hra bola realizovaná s finančnou podporou mesta Šaľa, Nadácie HB Reavis, Nadácie TV JOJ a NSK.

Najbližšie budete mať možnosť divadelnú hru vidieť v repríze 17. februára 2020 o 19.00 hod.  v Dome kultúry v Šali. Lístky si môžete kúpiť online. 

Spracovala: Michaela harabišová
Foto: Roman Budai mladší

Zanechajte komentár

avatar
  Odber  
Upozornite ma na