Radovan Gofjar, rodák zo Šale, svoj život prežil v obci Trnovec nad Váhom, kde sa začali jeho prvé kroky k umeniu a hudbe. Po štúdiu na odbornej strednej škole, kde študoval technicko-informatické služby v elektrotechnike, odišiel na konzervatórium, neskôr bol prijatý na VŠMU v Bratislave. V súčasnosti učí na šalianskej ZUŠ-ke hru na klavír a začal tvoriť vzdelávacie videá o hudobnej náuke.
Čo sa dočítate v rozhovore:
- V akom veku začal Radovan hrať na klavír?
- Prečo išiel študovať odbor technicko-informatické služby v elektrotechnike?
- Kde ste ho mohli vidieť hrať?
- Či vie hrať aj na iný hudobný nástroj?
- Akú hudbu hrá najradšej?
- Prečo začal s tvorbou vzdelávacích animovaných videí o hudobnej výchove?
- Čo si myslí o výučbe hudobnej výchovy na Slovensku?
- Ako sa dostal ako hudbník k maľovaniu obrazov?
Kedy sa začala vaša cesta k umeniu? Viedla vás k tomu rodina?
Ku klavíru som, z rozprávania mojej babky, začal inklinovať ešte v škôlke, keď som mal asi štyri roky. V tej dobe sme tam mali interaktívne hračky a zhodou okolností tam bol aj malý hračkársky klavír, na ktorom som si hrával melódie piesní, ktoré sme sa v škôlke učili.
To spozorovali aj pani učiteľky, ktoré mi neskôr dovolili si tieto melódie zahrať aj na normálnom klavíri, ktorý sme v škôlke mali. Myslím, že tento pedagogický počin mi umožnil sa hudobne rozvíjať už od útleho detstva, nakoľko nikto v rodine nie je hudobník a nevedel mi s ničím v tejto oblasti pomôcť.
Hry osudu, podnetné prostredie, voľnosť v rozhodovaní a podpora zo strany rodiny sa o to určite pričinili. V Mensa Slovensko (spoločenstvo ľudí s IQ nad 130, ktorého som členom) sa zaoberajú aj otázkami vplyvu vrodenej inteligencie a čo najefektívnejšieho rozvíjania detí podnetným prostredím rôznymi metódami. Neskôr som ako šesťročný začal chodiť do ZUŠ v Šali pod vedením Kataríny Tyukos Bombicovej a neskôr, po krátkom prerušení, u Juliany Tégenovej.
Po absolvovaní základnej školy ste nastúpili na strednú odbornú školu študovať odbor mimo umenia a hudby. Prečo ste na základe vášho talentu nešli rovno študovať hudbu?
Študoval som na Spojenej škole Nivy 2 v Šali, odbor technicko-informatické služby v elektrotechnike.
„Nevyšiel mi môj sen stať sa chemikom, k vede som mal odmalička silný vzťah vďaka knihám.“
Po maturite som sa preto rozhodol skúsiť konzervatórium. V tej dobe som totiž končil aj druhý stupeň na ZUŠ v Šali. A po konzervatóriu som úspešne absolvoval prijímacie skúšky na VŠMU v Bratislave, kde v súčasnosti študujem 1. ročník magisterského štúdia.
Je klavír jediným hudobným nástrojom, na ktorý hráte?
Dlhý čas som ako samouk hrával v rámci liturgie v miestnom kostole v Trnovci nad Váhom na organe, kde som si určitým „amatérskym“ spôsobom osvojil hru na tomto nástroji. Tým, že je to klávesový nástroj, rovnako ako klavír, bolo ľahšie na ňom hrať, ale človek narazí na bariéru, ktorá sa už nedá prekonať bez odbornej rady.
Zostal som však verný klavíru, ktorý mám rád pre jeho špecifický zvuk a tónotvorné možnosti. Zo začiatku sa pre každého klavír javí ako jednoduchý nástroj na hru, ale v neskorších fázach interpretácie, hlavne na strednom a vyššom stupni je majstrovské zvládnutie tohto hudobného nástroja veľmi náročné, a to aj fyzicky, aj psychicky. Mojím snom bolo naučiť sa na husle, tak možno niekedy raz.
Aký žáner hudby máte najradšej a čo najčastejšie hráte na klavíri?
Najradšej mám, samozrejme, klasickú hudbu. To, čo počúvam, sa ale dlhú dobu menilo. Myslím si, že je veľa žánrov, ktoré mám v hudbe rád, 50. a 60. roky v hudbe boli výnimočné, a od toho sa odvíjali aj ďalšie žánre. Obľubujem jazz a v poslednej dobe som veľmi naklonený rôznym alternatívnym počinom. Z klasiky mám v obľube diela Debussyho, Prokofieva a Rachmaninova, tiež mi je veľmi blízky Mozart, ale aj Chopin alebo Schumann.
Z neskoršieho obdobia určite Stravinskij a Poulenc. Najradšej mám Klavírny koncert č. 2 a č. 3 od Sergeja Rachmaninova, Sonátu pre hoboj a klavír od Poulenca a tiež Lyrické kusy od Edwarda Griega. Vo svojom voľnom čase hrám najčastejšie klasickú hudbu, rád si hrám z listu sonáty od Mozarta, Beethovena, mazúrky od Chopina alebo Detské scény od Schumanna. Občas aj niečo súčasnejšie, keď sa mi nejaká pesnička páči, tak si ju párkrát vypočujem, a potom si ju zahrám.
V súčasnosti učíte na ZUŠ-ke v Šali, chceli ste sa stať učiteľom hudby? Čo pre vás táto práca znamená?
Priznám sa, že hudbu som za týmto cieľom neštudoval. Na konzervatóriu som sa usiloval predovšetkým sa zdokonaliť v interpretácii na klavíri, nič sa na tom nezmenilo ani na vysokej škole. Keď som ale nastúpil na VŠMU, dostal som zároveň ponuku od terajšej riaditeľky ZUŠ, Nory Valentínovej, ktorá ma vtedy ešte z pozície zástupkyne riaditeľa priviedla k myšlienke vyučovať hudbu.
Veľmi som sa však v tejto profesii našiel a prináša mi vnútorne veľa radosti a zadosťučinenia. Práca s deťmi je nenahraditeľná, čo mi potvrdia všetci, ktorí si touto skúsenosťou prešli.
Ako hodnotíte učenie hry na klavír v čase pandémie? Ako prebiehali hodiny s deťmi?
V súčasnosti (rozhovor sa uskutočňoval v čase, keď prebiehala dištančná výuka online, ale zároveň mali deti z prvého stupňa možnosť prezenčnej výuky, pozn. redakcie) hodiny prebiehajú online klasicky tak, ako prebiehajú v škole. Rozdiel je v tom, že všetko prebieha cez kameru a mikrofón. Ako pedagóg, ktorý chce viesť svojich žiakov k čo najlepším výsledkom a posunom v ich hudobnom vývine, musím hodnotiť výuku klavíra online, žiaľ, negatívne.
Súčasná technika a nedostatočne rozvinutá infraštruktúra internetu neumožňuje kvalitný prenos dát. Okrem toho sú žiaci ochudobnení o reálny dotyk s akustickým nástrojom a sú nútení cvičiť a hrať často v nedôstojných podmienkach na nevhodných nástrojoch.
Pozitívne ale hodnotím mieru úsilia tých žiakov, ktorí ani za týchto okolností neprestali na sebe pracovať, cvičia a prinášajú radosť sebe, svojím blízkym v a konečnom dôsledku aj nám, učiteľom. Som ale presvedčený o tom, že ak žiaci vydržia a prečkajú túto neblahú dobu, návrat do školy bude o to radostnejší. A určite hovorím aj za svojich kolegov, ktorí robia maximum pre svojich žiakov, vytvárajú rôzne projekty, online koncerty, oživujú výuku.
Na YouTube ste zverejnili animované video kocúra Toma, ktorý učí základy hudby – noty, notovú osnovu. Kedy vznikol nápad vytvoriť takéto niečo? Plánujete viacero takýchto videí pre deti a začiatočníkov?
Kocúr Tom vznikol na základe môjho nápadu, priniesť interaktívnejšou formou teóriu hudby deťom. Zažitá výuka hudobnej výchovy podľa môjho názoru potrebuje prejsť akútnou reformou a aplikovať výdobytky z metódy Carla Orffa. Je tak trochu hanba, že za takmer storočie, čo táto metóda existuje, sa do Európy dostal len zlomok. Iný prípad je Maďarsko, kde už dávno pochopili význam a dôležitosť výuky hudby v spoločnosti.
Až na veľmi malý zlomok ľudí neexistuje človek, ktorý by sa nedokázal naučiť vnímať a tvoriť hudbu. Preto sa snažím aj touto milou formou upútať deti. Celé video vrátane animácii som si vytvoril sám, človek, ktorý hľadá možnosti si poradí, dovzdelá sa a nájde spôsob naplniť svoje predstavy.
Plánujem vytvoriť sériu takýchto „rozprávok“, resp. inštruktážnych videí pre deti, možno aj staršie ročníky. Hudobnú teóriu som síce neštudoval, ale myslím, že ako interpret, ktorý sa celý život pohybuje v hudbe som v dostatočne dobrej miere kvalifikovaný aj pre takýto spôsob vzdelávania.
„Každý sa naučí a najviac ten, kto v sebe prebudí túžbu spoznávať, zvedavosť z detstva, ktorú mnohí z nás v sebe potláčajú.“
Pravidelne hráte na Vianočnej benefícii v Trnovci, kde inde vás mohli Šaľania pred pandémiou vidieť hrať?
Momentálne je situácia s vystúpeniami a koncertmi na bode mrazu (stav v čase rozhovoru – marec 2021, pozn. redakcie). S manželmi Máriou a Martinom Peškovcami, opernými spevákmi, sme spoločne pravidelne participovali na benefičnom koncerte vo vianočnom čase.
Tento rok sme s Majkou organizovali „online“ koncert prostredníctvom obecného rozhlasu v Trnovci nad Váhom. Okrem toho som minulý rok odohral polrecitál v rámci ukončenia bakalárskeho štúdia. Tiež som sa pravidelne zúčastňoval benefičného koncertu v Šali, ktorý určite všetci poznajú. Pri rôznych príležitostiach sme sa mohli vidieť aj na výročí ZUŠ, či rôznych mestských podujatiach. Tiež ma mohli mnohí vidieť pri obradoch v Šali či už sobášoch, uvítaní detí, alebo jubilejných akciách.
Tvoríte aj vlastnú hudbu? Aké máte plány s hudbou do budúcnosti?
Vlastnú hudbu tvorím výlučne improvizačne, mnohokrát si ju nezapíšem, čo je možno aj škoda, na druhej strane je to možno viac autentické, že zaznie raz a už nikdy viac, možno v nejakých obmenách. Hudba je súčasťou môjho života a neviem si predstaviť, že by som sa jej viac nevenoval.
Po štúdiách plánujem ďalej naštudovávať rôzne diela klasickej literatúry, plánujem sa podieľať na kultúrnom živote mesta či už v sólovom, alebo komornom zložení. Prebieha rekonštrukcia kultúrneho domu, tak sa snáď občania nášho mesta a širokého okolia dočkajú konečne aj kvalitného koncertného klavíra, ktorý vytvorí podmienky pre kultúrny rozvoj, priláka aj iných interpretov a umožní aj žiakom zo ZUŠ a absolventom realizovať sa.
Všimli sme si, že okrem hry na klavír aj maľujete, je to tiež jednou z vašich vášní? Akou technikou maľujete? A čo najradšej maľujete?
„S maľovaním som začal len v posledných rokoch. Je to úžasný spôsob relaxu a zároveň uplatnenia svojich kreatívnych pohnútok. Má mnoho spoločné s hudbou, dokáže sa mu venovať iba trpezlivý človek, ktorý je ochotný obetovať čas niečomu, čomu verí.“
K tomu, že na to mám, ma ale priviedol postupne až môj dlhoročný partner, Juraj Jaroš, absolvent katedry maľby Akadémie umení v Banskej Bystrici. Napriek svojim kvalitám, ktoré uňho obdivujem, ma však v ničom nezaúčal, a tak si maľujem len tak, pre radosť. Najčastejšie maľujem akrylovými farbami na plátno, často tvorím aj akvarelom a postupne chcem tvoriť aj olejom, čo je dosť náročná technika.
Chcel by som aj týmto spôsobom odbúrať stereotypy a predsudky, pretože zastávam názor, že každý v spoločnosti si zaslúži byť uznaný taký, aký je, a to sa týka aj partnerstiev rovnakého pohlavia. V mnohých oblastiach verejného života a v mnohých oblastiach spoločnosti prinášame aj my hodnoty, ktoré sú neoceniteľné a zasluhujú rešpekt a uznanie.
Zhovárala sa: Michaela Harabišová
Foto: archív Radovana G.
