Režisérka, scenáristka, spisovateľka a po novom už aj komentátorka verejného diania v denníku SME Mariana Čengel Solčanská sa na stránkach nášho časopisu objavuje už roky. Vrátane tituliek. Tvorí nezmazateľnú stopu v slovenskej kultúre a my ju považujeme tak trochu za „našu“ – Šalianku. Do nášho mesta sa síce iba privydala a vlastne tu s rodinkou ani nežijú, v takom tom širšom ponímaní však Šaliankou je a kúštik z jej tvorby si naše mesto privlastniť môže. Rozhodli sme sa… A ona, keď sa dá a je záujem, nám to oplatí napríklad tým, že do premiérových turné svojich filmov zaradí aj naše malé mestečko. Kto vie, možno k tomu príde aj teraz – do distribúcie sa dostávajú až dva jej nové filmy a náš kulturák je vynovený a nachystaný možno aj na takúto oslavu kultúry.
Pred letom sme Marianu pre Slovo Šaľanov vyspovedali o tom, ako zažívala uplynulé roky, ktoré z jej pohľadu boli nadmieru tvorivé:
Pre mnohých ľudí z kultúry boli uplynulé dva roky „stopka“. Ty, naopak, si v roku 2021 natočila dva filmy, ktoré prídu do distribúcie tento rok a vydala si ďalšiu knihu. Bola pre teba pandémia skôr „nakopnutím“, či to bola iba zhoda náhod?
Oba filmy sa pripravovali dlhé roky a nakrúcanie sme nemohli kvôli pandémii odložiť. Slúžku sme pripravovali sedem rokov a prvý deň nakrúcania bol stanovený rok dopredu. Podobné to bolo aj so Zakliatou jaskyňou, ale tam bola príprava kratšia, iba tri roky.
Ale pravdou je, že pandémia nám priniesla tú výhodu, že herci neboli viazaní termínmi v divadlách, takže plánovanie ich nasadenia bolo bez dramatických komplikácií. No a knihy sa dajú písať vlastne kdekoľvek a kedykoľvek, stačí mať svetlo, teplo a elektrinu.
Knihu Proces s mŕtvym si podľa vlastných slov mala rozpracovanú 11 rokov. Dopísala si ju v auguste. Film Slúžka ste vraj so scenáristkou Hanou Lasicovou chystali 8 rokov, posledná klapka padla v októbri. Rok 2021 bol, zdá sa, pre teba rokom ukončených projektov, ktoré ťa kvárili dlhé roky. Alebo je to skôr tak, že ukončené boli iba dva z mnohých, ktoré máš neustále v rôznych štádiách prípravy?
Niektoré diela vzniknú okamžite, iné sa rodia dekády. Mám napríklad už desať rokov rozpísaný román z čias Mateja Korvína a nechystám sa ho dopísať ešte minimálne najbližšie tri roky. Neviem ako to majú iní autori, ale ja mám naraz v rôznych fázach prípravy alebo tvorby viacero diel. V minulom roku som síce dotočila oba filmy, Slúžku aj Zakliatu jaskyňu, ale to neznamená, že boli vtedy dokončené.
Skončila sa iba etapa nakrúcania, potom sa roztočil mohutný kolotoč tej najkrajšej práce, film sa strihá, zvučí, nahrávame hlasy, ruchy, skladáme hudbu, nahrávame ju so symfonickým orchestrom, tvoríme filmové triky, film sa koloruje, vytvára sa logo a titulkový pás a úplne na záver prebehne zvukový mix.
Popri tom tím kreatívcov buduje distribučnú kampaň, fotíme podklady pre filmový plagát, píšeme titulnú pieseň a nahrávame ju, komunikujeme s médiami, nakrúcame film o filme, plánuje sa premiéra a s ňou spojené promo akcie, pripravuje sa vydanie knihy, proste obrovská filmová továreň.
Jeden z filmov je rozprávka, druhý dobová dráma a točila si ich v podstate naraz. Ako sa dajú filmovať súbežne dva natoľko odlišné filmy, ako si dokázala prepínať myslenie v tak rozdielnych rovinách?
Nebolo to naraz, ale s odstupom pol roka. Dá sa to úplne jednoducho, sú režiséri, ktorí nakrúcajú aj v kratších časových rozostupoch. Oba scenáre som písala ja, takže ten text poznám do najmenších detailov, nestrácam sa v ňom. Oveľa náročnejšie bolo strpieť nemilosrdné počasie, stáť dvanásť hodín na snehu, alebo nakrúcať do tretej v noci.
Vo filme Slúžka si si aj zahrala jednu postavu, v rozprávke Zakliata jaskyňa si otextovala titulnú skladbu, v minulom roku si začala písať komentáre pre denník SME… Skúšaš sama seba, čo všetko dokážeš? Čím nás (a seba) ešte prekvapíš?
Slúžka mala našponovaný rozpočet a tým, že som si zahrala mamičku, ušetrila som peniaze produkcii. Ale, samozrejme, to bolo sekundárne. Povedali sme si s Markom Igondom, že už by sa patrilo, aby sme si zahrali spolu v nejakom spoločnom obraze. Je to maličká postava. Keď to takto vymenuješ, zdá sa toho veľa, ale keď človek nemá doma televízor a vstáva pred siedmou, stihne prežiť krásne veci.
Proces s mŕtvym mal byť pôvodne film. Aspoň tak si to kedysi pre Slovo Šaľanov povedala. Ak by bola šanca (peniaze, atmosféra, čokoľvek), bol by ten film o Tisovi poňatý podobne, ako si koncipovala knihu Proces s mŕtvym?
Mám napísaný aj scenár, ale ten je úplne iný, ako román. A teraz, s odstupom času si myslím, že vlastne nakrúcať Tisa ešte nechcem. Možno raz, ale teraz ešte nie. Zhmotniť túto persónu, dať jej tvár a hlas, je neskutočne zodpovedný záväzok. Nakrúcať taký film bude emocionálne náročné a nevďačné.
Jánošík, Štefánik, Tiso… Ktorú známu postavu slovenských dejín plánuješ „rozobrať na kúsky“ najbližšie? Zaregistroval som narážky ohľadom Štúrovej Adely…
Áno, momentálne pripravujem film o vzťahu Adely Ostrolúckej a Ľudovíta Štúra. Je to nádherná a zmysluplná práca. A ešte mám v merku Povstanie. Uvidíme.
Slúžka má už dávnejšie zverejnenú titulnú skladbu a je to pôvodne ukrajinská ľudová pieseň s textom v rusínčine, naspievaná Štefanom Štecom. Ako to vzniklo?
Ešte keď som študovala réžiu, premietli nám na hodine z dejín svetového filmu nádherný film arménskeho režiséra Sergeja Paradžanova Tiene zabudnutých predkov. V tej balade, ktorá sa odohráva na zakarpatskej Ukrajine znie pieseň Verbovaja doštečka. Štefan je rusínsky spevák, takže ju poznal a mal vo svojom repertoári ešte predtým, než sme sa spoznali. Keď som ho oslovila s ponukou aby nám zahral vo filme túto pieseň, bol nadšený.
Rozprávka Zakliata jaskyňa mi z vizuálov – fotiek a videí príde trochu temnejšia, „zemitejšia“ ako bola Láska na vlásku. Kedy to konečne vezmeš do vlastných rúk a sfilmuješ niektorú z kníh Juraja Červenáka? Pre Netflix…
Kedykoľvek. Pozdravujem Červenáka a Netflix.
Ozaj… Netflix… Vo svete sa už celkom veľké peniaze presúvajú do televíznych sérií pre streamovacie služby. Vedela by si si seba predstaviť v takejto pozícii?
Vedela. Veľmi. Ale Slovensko je malý trh a tie minisérie stoja strašné peniaze. Neviem si predstaviť, že by pristali na to, financovať slovenský historický seriál v slovenskom jazyku.
Udejú sa v súvislosti s tvojimi filmami opäť nejaké premiérové tour po Slovensku? Šaľa otvorila reštaurovaný kulturák s vynoveným kinom, v ktorom už nie sú socialistické drevené stoličky. Zastavíte sa s hercami aj u nás?
Veľmi radi.
Rozprávka Zakliata jaskyňa
Divákov prenesie do čias mýtov a legiend. Hlboko v kráľovskom lese bola jaskyňa, ktorá po stáročia ľuďom poskytovala obživu a kráľovstvu prinášala blahobyt. Jedného dňa bol však vstup do jaskyne zapečatený. Tam, kde kedysi boli dvere, je zrazu holá skala.
Režisérka rozpráva prostredníctvom ústrednej ženskej postavy príbeh o nádeji, ale aj o ľudskej chamtivosti. Odvážna Ada musí nájsť stratenú sestru a vyslobodiť neprávom väzneného otca. Bratia Zach a Cyril zatiaľ súperia o to, kto z nich zasadne na kráľovský trón no kráľovnou sa nakoniec stáva ich macocha Berta, ktorej jedinou túžbou je nájsť cestu do jaskyne. Hlboko v tmavých chodbách sú ukryté rubíny. A tie musí mať. Za každú cenu.
Podarí sa jej ich získať? Nájde Ada stratenú sestru a kto je skutočný kráľ?
Film Slúžka
Snímka rozpráva príbeh dvoch dievčat zmietaných citovou neistotou. V období prvej svetovej vojny prichádza 15-ročná Anka (Dana Droppová) pracovať ako slúžka do pražskej vily vysokopostaveného rakúsko-uhorského úradníka (Karel Dobrý) a jeho manželky (Zuzana Mauréry). Ankinou novou rodinou sa stáva zvyšné služobníctvo – kuchárka Kristína (Anna Geislerová), slúžka Líza (Vica Kerekes) či záhradník Štefan (Lukáš Pelč).
Okrem nich však získava aj úhlavného nepriateľa – rovnako starú dcéru z panskej rodiny, Resi (Radka Caldová). Nevraživosť sa však postupne premení na sympatie a medzi mladými ženami sa rozvinie romantický vzťah. To všetko v čase, keď ženy nemali ani volebné právo, nieto ešte právo na lásku podľa vlastného výberu. Podarí sa ich vzťahu prežiť alebo doplatí na vtedajšie normy a pravidlá?
Kniha Proces s mŕtvym
Cyrilu Gregus opustila matka hneď po narodení a hoci si to po roku rozmyslela a vzala dcéru k sebe, nikdy ju neľúbila. Cyrila vyrástla medzi husami a mačkami na dedinskom dvore, fascinovaná starožitnou posteľou, ktorú prastará matka Emília kúpila počas druhej svetovej vojny v dražbe majetku Židov deportovaných do táborov smrti.
Cyrila nemilosrdne odhaľuje tajomstvá svojej rodiny spätne cez štyri generácie a rozpletá vrkoč osudov spletený z tragédie holokaustu, predkov aj zo vzťahu Tomáša Debrentheya, biskupa z 15. storočia, k rybárke Anne. Kniha je mozaikou postáv, ktoré sa stretávajú v priestore, ale nie v čase. Spája ich morálne zlyhanie a vyrezávaná starožitná posteľ.
Cyrila, archeologička, ktorej prácou je otvárať hroby a hľadať mŕtvych, si kladie otázky o kolektívnej vine a pasivite jednotlivca voči zločinu a predvoláva popraveného prezidenta slovenského štátu, katolíckeho kňaza Jozefa Tisa, aby sa predtým, než jeho kosti zamurujú do krypty pod biskupským palácom, opäť postavil pred súd.
Zhováral sa: Ivan Aľakša
