Na Bienále ilustrácií Bratislava vystavoval aj Šaľan Ján Kurinec, ilustrátor, grafik a hudobník

Vlastne sme sa poznali už dávno, tykali sme si, no časom sme na seba pozabudli. Jeho život sa dnes viac viaže na Nitru. Nedávno nám však do redakcie prišiel e-mail (ďakujeme za čitateľský tip redakcii), že okrem Mira Regítka mal na ostatnom Bienále ilustrácií v Bratislave svoje ilustrácie vystavené aj ďalší Šaľan, Ján Kurinec.

Spozornel som, pamätal som si, že bol jedným z prvých finalistov našej fantastickej literárnej súťaže Cena Fantázie, nespomínal som si, že kreslil. Potom som googlil a pozrel si jeho stránku a odpadol som. Ako to, že sme si zišli z očí, keď robí také úžasné ilustrácie a obálky kníh? Oslovil som ho s otázkou, či nie je ten, ktorého si pamätám. A potom sme už pokračovali v rozhovore spred možno 15 rokov, akoby sme sa nevideli iba pár dní…

Čo/kto ťa priviedol k umeniu? Zámerne nehovorím priamo k výtvarnému, lebo mám dojem, že si tak trochu všestranný a koketuješ asi aj s písaným slovom a hudbou.

Toto je zaujímavá otázka. Ja som si vždy myslel, že to bolo až na strednej škole, v triede u učiteľa Jančoviča, a že to bol najmä on a moji spolužiaci. Ale keď tak premýšľam, možno ma, hoci nepriamo a nechcene, ovplyvnili už moji rodičia. Oni síce nie sú výtvarníci, ale ich „výtvarný“ prejav, ich „estetika“, ak tak môžem povedať, sa prejavuje v bežných činnostiach: obaja majú, napríklad, krásny rukopis.

Otec mi občas kreslil do čitateľského denníka obrázky: len tak, spamäti, nakreslil koňa, čerta atď. A vyzeralo to skrátka dobre. Ten, kto mojich rodičov pozná, vie, ako príkladne sa starajú o svoj dom, o svoju záhradu. Vždy som u nich videl, a doteraz si vážim veci, ako sú systematickosť, dôslednosť, zmysel dotiahnuť veci až do konca, premýšľanie nad problémom s chladnou hlavou a nie zbrklo. Neviem, úprimne, či bol práve toto prvý krok k mojej výtvarnej tvorbe, ale dúfam, že sa na mňa nalepila aspoň časť z týchto ich vlastností.

Čo sa týka hudby – jedna z prvých spomienok je, že pán učiteľ Jančovič nám na hodinách púšťal „klasiku“. Napríklad Schubertovu piatu symfóniu som prvý raz počul u neho v triede. Neskôr, počas vysokej školy, som občas hrával s kamarátmi na gitare. Ale vzťah ku klasickej hudbe mi ostal: po skončení štúdia som začal vyučovať na ZUŠ v Nitre výtvarný odbor, a popri práci som štyri roky navštevoval konzervatórium – odbor klasický kontrabas. Veľmi ma to bavilo, baví ma to stále, hoci hrávam pomenej.

To, že som si zopakoval status žiaka/študenta bolo takým príjemným výletom do minulosti, ale ešte zaujímavejšia bola iná vec: totižto, že postup vyučovania, pristupovanie k nejakému hudobnému problému a jeho riešenie, ktoré som videl u učiteľa, bol úplne rovnaký, ako postupy mňa a mojich kolegov, keď sme vyučovali výtvarnú.

A je to vlastne asi aj prirodzené, pretože pedagogické zásady a vôbec celá didaktika je rovnaká a je úplne jedno, či je žiakom kontrabasista, sochár, murár alebo elektrikár. A to písané slovo: zhrniem to tak, že keď nemusím, tak nepíšem a s radosťou to prenechám ľuďom, ktorí to, na rozdiel odo mňa, vedia a baví ich to.

Odkedy kreslíš a kedy, a prečo si si uvedomil, že by si to mohol robiť profesionálne?

Kreslím odmalička – ako všetky deti. Ale že by som to mohol robiť profesionálne som si vlastne uvedomil až pred koncom vysokej školy.

Dlhé roky si učil, prečo si sa rozhodol skončiť?

Po skončení vysokej školy som pätnásť rokov vyučoval na ZUŠ, Ateliér Médea, v Nitre. V triede som mal počas tých rokov všetky vekové kategórie – od predškolákov až po dospelých žiakov. Niektorí robili keramiku, iní maľovali alebo kreslili. Počas tých rokov som ale pravidelne ilustroval knihy – po práci, keď som prišiel domov. Ilustrátorskej práce časom pribúdalo a ja som videl, že začínam robiť tieto svoje zamestnania – vyučovanie aj ilustrova­nie – polovičato. Navyše, aj rodina sama o sebe je „práca“ na plný úväzok.

Dnes si „na voľnej nohe“, čo všetko ťa živí a v čom z toho si najviac „doma“ – čo ťa najviac baví?

Keď sa predstavujem, tak hovorievam, že som ilustrátorom detských kníh a knižný grafik. Čiže najmä kreslím obrázky, ale občas sa starám aj o celý vizuál knihy – teda o to, aké písmo sa v knihe použije, ako a kde budú umiestnené ilustrácie. Skrátka o to, ako bude celá kniha vyzerať. A to je veda sama o sebe a niekedy táto úloha prischne aj mne.

Ale baví ma to. Baví ma aj trojkomunikácia: ilustrátor – grafik – tlačiar. Ak je každý profesionál v tom svojom odbore, podarí sa naozaj pekná kniha.

Máš za sebou nejaké zaujímavé výstavy?

Doteraz mám dobré spomienky na dve výstavy: na výstavu diplomových prác s mojimi spolužiakmi v Nitrianskej galérii. A na výstavu na záhrade pri dome, v ktorom som počas školy so spolužiakmi býval. Paradoxne, z tých asi päťdesiatich obrazov som tam vystavoval iba jednu malú kresbu. No prišli tam naši učitelia, kamaráti, na dvore sa hralo na gitarách, jedli sa pagáče. Tá akcia sa naozaj podarila.

Mám skôr dojem, že som na výstavy úplne rezignoval. Možno práve preto, že svoje práce „vystavujem“ s každou novou knihou a ľudia ich vidia.

Kreslíš digitálne alebo tradične – s ceruzkou / tušom a farbami? Aká technika je tebe najbližšia?

Počas toho ako som učil, som si veľmi obľúbil klasickú grafiku. V skratke, je to súbor výtvarných techník, keď výtvarník dlátami alebo ihlou vyryje obrázok do nejakého materiálu. Na ten materiál sa nanesie farba a potom sa to celé odtlačí na papier. Výsledkom je teda výtlačok. Klasických grafických techník je veľmi veľa. Ja som si obľúbil linoryt a čiarkový lept s akvatintou.

Pri linoryte sa do linolea maličkými dlátami vyrezáva obrázok. Pri lepte sa zase do špeciálne upraveného medeného alebo zinkového plechu jemne vyrýva obrázok ihlou. Plech sa potom leptá v kyseline. Akvatinta sa používa, aby mal výsledný obrázok aj poltóny, „tieňovanie“. V oboch technikách sa potom nanáša na materiál farba a tlačí sa to na papier.

Čiže pri lepte musí výtvarník svoju myšlienku dobre a zaujímavo vymyslieť, dobre naskicovať, musí to dobre a na prvý raz vyryť do plechu, musí to potom dobre vyleptať v kyseline a nakoniec dobre vytlačiť. Existuje veľa prác, o ktorých si ľudia myslia, že je to kresba ceruzou, perom alebo dokonca maľba a ono je to pritom vytlačené z plechu, linolea, dreva, či kameňa. Sú to staré techniky, ale dodnes sa tomu ľudia, aj profesionálne, venujú.

Pri ilustrovaní ale kreslím čoraz viac digitálne. Obrázky či celú knihu, viem bezprostredne poslať e-mailom do vydavateľstva, alebo do tlačiarní. Nemusím svoje kresby fotiť, či skenovať do počítača, lebo ich robím priamo v ňom. Ale najviac ma vždy bavila a baví obyčajná, lineárna kresba. Vo výtvarnom svete je kresba veľká vec a málokto vie naozaj „kresliť“.

Aké témy zviditeľňuješ najradšej?

Pri ilustrovaní ma veľmi bavia príbehy zo súčasnosti. Po výtvarnej stránke sa mi kreslia, pochopiteľne, jednoduchšie – sú z doby, v ktorej žijem aj ja. Často ale ilustrujem príbehy z minulosti, rôzne povesti a podobne, občas príbehy z iných krajín. Vtedy je aj príprava na ilustrovanie dlhšia.

Minulý rok si bol vybratý medzi vystavujúcich umelcov na Bienále ilustrácií BA. Ako k tomu došlo, s akými ilustráciami? Je to tvoja prvá účasť na BiB? Čo to pre teba znamená?

Áno, minuloročné Bienále ilustrácií v Bratislave bolo mojou premiérou. Presné číslo si nepamätám, ale v Bratislave vystavovalo približne 380 ilustrátorov z celého sveta. Ja som tam mal päť ilustrácií z knihy Najznámejšie experimenty vo fyzike. Je to kniha, ktorú sme si vymysleli so spoluautorom, fyzikom Samom Kováčikom a podarilo sa ju napísať, nakresliť a dotiahnuť do úspešného konca.

A čo to pre mňa znamená? Hm… No určite to trochu pohladkalo moju márnivosť, keď ma vybrali. Na druhej strane, triezvo povedané, nič veľkolepé sa nestalo, život ide ďalej; bienále-nebienále, pokračujem vo svojej práci ilustrátora tak isto ako predtým. Mimochodom, minulý rok umreli dvaja z troch zakladateľov bienále, Dušan Roll a Miroslav Cipár.

Patrí tvorba detských knižiek k najpodstatnejším prvkom v rámci tvojej výtvarnej činnosti, či naopak, je to iba „odbočka“?

Tvorba detských kníh je gro mojej práce, áno. A práve naopak – pri tejto práci mám „odbočky“: tvorba plagátov či už voľných, alebo úžitkových (na koncerty, rôzne akcie, konferencie a pod.). S bývalým učiteľom z konzervatória, Jankom Prievozníkom, nepravidelne vydávame notové zošity pre kontrabas súčasných slovenských autorov, dokonca aj pre deti. Tam robím obálky a pripravujem zošity do tlače.

Keď sme vydávali pár rokov dozadu transkripcie (úpravy) skladieb od Sergeia Prokofieva, tam ma bavila práca editora – bol som ten, kto dal dokopy tím ľudí a celú „výrobu“ knihy resp. notového zošita organizoval. Bolo treba zohnať niekoho, kto napíše texty do knihy aj niekoho, kto ich preloží do anglického jazyka, pretože ten zošit „išiel“ aj do zahraničia.

Bolo treba komunikovať so skladateľmi, ktorí noty upravovali. Bolo treba zohnať práva na skladby, to bola tiež zaujímavá skúsenosť: najprv som volal do Slovenského ochranného zväzu autorského, ale tam mi nevedeli poradiť. Potom som naďabil na českú firmu v Prahe, ktorá ale nemala autorské práva na noty, iba na hotové nahrávky. Tak som kontaktoval jedného ruského prekladateľa a ten mi odporučil napísať do Moskvy, do nejakého zväzu autorov, no odtiaľ mi odpísali, že oni mi práva nevedia poskytnúť, ale že majú kontakt na jedného pána do Paríža… A tak ďalej. Čiže občas robím aj takéto „odbočky“.

Na tvojej stránke vidím viaceré knihy, prípadne poster na stiahnutie s názvom Kritické myslenie… Zdá sa mi, že vo svojej tvorbe reflektuješ aktuálnu situáciu – dobu, keď nevieme, čomu v online priestore možno veriť a dôverovať. Pri niektorých knihách si aj spolutvorcom. Je to téma, ktorá tebou hýbe, je to niečo, o čom uvažuješ aj ty? 

Toto je „hutná“ otázka. Manželka pracuje v Slovenskej akadémii vied, na Ústave experimentálnej psychológie. Ona aj s kolegami tieto veci (dôvera v inštitúcie, ­hoaxy; to, prečo ľudia veria v pavedu a šarlatánstvo; popularizácia kritického myslenia ako takého) skúma (doslova) už niekoľko rokov. Veľa sa o tom doma rozprávame. Ale máš pravdu, že v poslednom období sú tieto veci viac na očiach.

A keď tú tému ešte narazíš na vzdelávanie, máš pred sebou naozaj – neviem, ako to povedať – veľké pole možností na jednej strane, ale zároveň aj rad problémov: najprv výtvarné problémy, pretože veci ako kvantová fyzika, atómová energia, argumentácia, psychologické experimenty a pod. sa musia nakresliť tak, aby to bolo aj príťažlivé pre deti, aj výtvarne zaujímavé, zároveň neprvoplánové, negýčové. Aby ten obrázok text doplnil a nie iba zopakoval to, čo je už napísané.

Ďalším problémom sú texty: musia byť zrozumiteľné, trochu vtipné, musia sa „hýbať“ dopredu, nenudiť. Texty o vede pre deti musia byť svieže, vtipné, vzbudzovať chuť čítať knihu až dokonca. Nesmú byť zároveň pridlhé a čo ja viem, čím ešte všetkým nesmú byť. No a zháňanie financií na túto literatúru je potom kapitola sama o sebe. Takže popri ilustrovaní kníh pre rôzne vydavateľstvá sa venujem aj vydávaniu kníh pre deti práve s touto tematikou.

Pri týchto knihách som tiež editorom, čiže nielen ilustrujem, ale dávam dohromady ľudí z rôznych odborov (fyzika, chémia, psychológia, medicína…) Určite si nerobíme ilúzie, že vzdelávacou literatúrou pre deti spasíme spoločnosť alebo vzdelávací systém na Slovensku. Ani nechceme suplovať učebnice, pretože až v takom náklade tie knihy nevydávame. Ale ak sa téma vedy „dotkne“ aspoň zopár detí, tak to stojí za to.

Myslíš si, že deti majú šancu túto dobu preklenúť a naučiť sa žiť online s menšou dávkou naivnej dôvery a väčšou ostražitosťou?

Určite áno. Pozri, ja som pätnásť rokov učil a na vlastné oči som videl, že ak niekto driluje remeslo, akékoľvek (!), tak je v tom remesle dobrý. Možno nie génius, možno nie virtuóz, ale dobrý. Kritickému mysleniu, tej „ostražitosti“, aby som použil tvoj výraz, sa tiež dá naučiť. Rovnako, ako sa dá naučiť kresliť, bicyklovať, variť huspeninu. Kritické myslenie je tiež remeslo. A ako nás učil na strednej škole nemčinár, František Fiala, musí sa to ale robiť systematisch und regelmäßig (systematicky a pravidelne). A to, prečo nie je kritické myslenie súčasťou učebných osnov, by bola tiež dobrá téma na diskusiu.

Ozaj ateliér – kde tvoríš? Doma v pracovni na tablete alebo máš svoju miestnosť s plátnom na stojane a s farbami kade-tade?

Áno, mám to šťastie, že môžem pracovať doma a veľa vecí, nie všetky, viem vybaviť priamo z domu. Ateliér, pracovná miestnosť, by bola momentálne asi rozmarom, hoci príjemným. Nepotrebujem toľko priestoru. Sú ľudia, ktorí majú na tvorbu oveľa horšie podmienky. A tá miestnosť s plátnom… No… Nie som dobrý maliar.

Dokonca by som povedal, že maliar som podpriemerný. Hoci poznám teóriu a postupy a slová ako podmaľba, gesso, šeps a viem, že na tieň medzi stromami mám zmiešať parížsku modrú so smaragdovým lakom, nikdy som sa maľbe „naplno“ nevenoval. Ani by som sa maľbou nevedel vyjadriť. Silnejší vzťah mám k tej spomínanej kresbe.

Aký je tvoj vzťah k Šali, vraciaš sa sem ešte?

Rodičia mi žijú stále v Šali, takže chodievame za nimi. So spolužiakmi zo strednej školy sa stretávame tiež pravidelne. Ja som mal vždy veľké šťastie na spolužiakov a aj títo zo strednej školy sú fantastickí a vždy zorganizujú stretávku aj tri razy do roka. Cez leto sme sa boli so synom člnkovať na Váhu, bicyklovať sa po uličkách. Najradšej, hoci nie často, sa ale vraciam k našim do domu a na záhradu. Bývajú na konci mesta. Je tam ticho, pokoj.

Po ZŠ študoval na Strednej priemyselnej škole v Šali-Veči. Na výtvarný krúžok, na Základnej umeleckej škole v Šali, začal chodiť až v predmaturitnom ročníku. Tri roky bol v triede akad. sochára Milana Jančoviča. „Bol to naozaj skvelý učiteľ aj človek. Veľmi rád som mal jeho zmysel pre humor a vôbec, v celej triede bola dobrá atmosféra určite aj vďaka nemu. Zo spolužiakov rýchlo spomeniem Danicu Pištekovú, ktorá je teraz vedúcou ateliéru na Katedre architektonickej tvorby, či Jozefa Miklósa, ktorý bol vždy z jednej polovice výtvarník, z druhej hudobník a teraz pracuje tiež v Bratislave a robí hudbu pre divadlá a majstra osvetľovača v Slovenskom národnom divadle.“ Po maturite študoval na Pedagogickej fakulte, aprobáciu Výtvarná tvorba a výchova – Pedagogika.

Zhováral sa, spracoval: Ivan Aľakša
Foto: archív Jána Kurinca