Paťka s mamou Janou dobrovoľníčkami v Ugande: Oni nepoznajú slovo rasizmus

paťka s mamou Jankou dobrovolníčkami v ugande
Čas čítania: 6 min

Patrícia Machálková spolu s jej mamou Jankou odišli v auguste na mesiac do Ugandy robiť dobrovoľníčky. Informovali sme vás o tom pred ich odchodom, pomôcť ste mohli prispením do finančnej zbierky alebo školskými a hygienickými potrebami. Paťka nám porozprávala ako vyzeral ich život v Ugande a čo ich Afrika naučila.

paťka s mamou janou, dobrovolníkmi a zakladatelmi organizácie Change tomorrow
Paťka s mamou Janou, dobrovoľníkom a zakladateľmi organizácie Change tomorrow, ktorá pomáha vzdelávať deti v Ugande.

Čo sa dočítate v tomto rozhovore:

  • Koľko toho Paťka s mamou do Afriky doviezli?
  • Aké boli ich prvé dojmy z ľudí, mesta a ubytovania?
  • Čo bola ich náplň práce v rámci dobrovoľníctva?
  • Čím sa odlišuje ich kultúra od našej a ako reagovali miestni na dve blonďaté belošky?
  • Ako sa v Afrike stravovali?
  • Čo im z Afriky najviac chýba a prečo sa rozhodli, že budúci rok pôdu znova?

Do zbierky sa podľa tvojich slov zapojilo pred odchodom veľa ľudí. Koľko ste toho nakoniec do Afriky doviezli a aká bola cesta?

Cesta bola dlhá, mali sme prestup v Istanbule, kde sme čakali 13 hodín, ale pozreli sme si aspoň mesto. Prileteli sme v noci, prišli po nás z organizácie. Oni to majú tak zariadené, že po dobrovoľníkov vždy prídu.


škola v ugande
Škola v Ugande.

S maminou sme od všetkých, ktorí prispeli, vyzbierali 500 eur a dva veľké kufre potrebných vecí, čiže hygienických a školských potrieb. Suma, ktorú sme vyzbierali, sa použije na kúpu solárnych panelov pre školu, kde sme robili dobrovoľníčky. Školské potreby sa za symbolickú cenu, od päť do desať centov, predajú na začiatku školského roka deťom. Nedávajú sa zadarmo z jedného dôvodu, ak ich dostali zadarmo, na druhý deň už strúhadlo či pero nemali. Ak im za to rodič zaplatí túto minimálnu sumu, vážia si vec viac.


triedy uganda
Deti sa učia základné predmety, jazyk a základy hygieny či správania.

Deťom sa tam snažia vysvetliť hodnotu peňazí a vecí, ktoré dostanú, aby sa mohli plnohodnotne učiť. Nejaké školské potreby majú v škole neustále, ale tie zostávajú v škole. Čo sa týka hygienických potrieb, tak nielen deti učia o základných veciach, o ktorých sa na školách na Slovensku hovorí, tam je to ešte stále tabu, preto mnoho dievčat nevie, čo sú vložky, na čo sa používajú. Pre ľudí tam robili prednášky aj o takýchto témach.



Žili ste v okresnom meste, aké boli prvé dojmy z mesta a ubytovania, predstavovali ste si mesto tak, ako vyzeralo v skutočnosti?

V noci, keď sme prechádzali cez mesto, tak človek veľmi nevníma po dlhom lete, čo sa nachádza okolo neho. Cez deň to už bolo iné. Mityana je okresné mesto, ale nič tomu nenasvedčovalo. Je to pomerne dosť veľké mesto, ktoré ale nemá vôbec vybudovanú dopravnú infraštruktúru, namiesto klasických asfaltových ciest sú všade prašné cesty, čo mne osobne urobilo neplechu, lebo som neustále kašlala aj ochorela. Je tam všade veľa prachu, oni sú ale zvyknutí.

V meste nie sú žiadne paneláky, je tam miestny trh, kde sa dá kúpiť všetko. Dom na dome, väčšinou sú to  také „garáže“, domy z hliny. To sú ich domy, kde ich v malej miestnosti žije aj 20. Spia väčšinou na zemi. Pripravovala som sa na najhoršie, ale nebolo to vôbec tak hrozné.


klasický dom dedinskej rodiny
Klasický dom dedinskej rodiny.

My sme boli ubytovaní v dome, kde žili dobrovoľníci, klasický domček, veľmi čisto, mali sme miestne postele, žiadne európske matrace, ale spalo sa nám dobre. Mali sme tam kuchynku, klasickú toaletu aj kúpeľňa bola v poriadku. Teplú vodu sme nemali vôbec, takže sme otužovali počas celej doby. Mamina pokračuje aj po príchode domov. Občas vypadávala aj elektrina, ale inak to bolo v poriadku.


Do Ugandy ste odišli robiť dobrovoľníčky, čo bola vaša náplň práce?

Našim hlavným cieľom bolo, aby sme za mesiac, ktorý tam strávime, vymaľovali triedy v škole. Poviete si, že to je nič. Boli sme na to zo začiatku iba tri ženy, bez technických pomôcok, aké bežne používate. Mali sme drsný papier, ktorým sme museli všetky steny ošúchať, štyri valčeky na vymaľovanie  veľkých miestností.


paťka s dobrovolníčkou upratuje po malovke
Maľovanie tried s ďalšou dobrovoľníčkou. (Paťka vľavo)

Najprv sa steny museli ošúchať, nešlo o klasickú omietku, bol tam cement. Využili sme olejové farby, lebo deti majú stále špinavé ruky a bežná farba by bola hneď zničená. Na stenu sme namaľovali a nalepili písmenká, mapy a učebné pomôcky, ktoré sme priniesli zo Slovenska.


paťka-v-ugande


Okrem maľovania sme nosili vodu do kuchyne na varenie, pre prasiatka, pracovali sme na poli okolo banánovníkov a učili sme ich prvú pomoc. Každému sponzorovi, ktorý prispeje, sa posiela pohľadnica, tie sme kreslili a vyrábali my. Pomohli sme tam, kde bolo treba. Veľa času sme trávili s deťmi, ukazovali im a učili ich nové veci.


deti pomáhajú dobrovolníkom v ugande
Deti pomáhajú dobrovoľníkom s prácami.

S maminou ste obe blonďavé belošky, čo muselo byť pre deti, ktoré nikdy nevideli belocha, niečo úplne nové, ako na vás reagovali miestni?

Nechceli veriť, že moja mama, je moja mama. Považovali ju za veľmi mladú. Mysleli si, že je moja sestra. V Afrike vyzerajú ženy v jej veku o dosť staršie, môže za to aj slnečné žiarenie, a to, že tvrdo pracujú celý život a majú mnoho detí. Veľa z nich napríklad nechápalo menopauzu, sťažovali sa mamine, ktorá je zdravotná sestra, že už nemôžu mať deti. Ona im vysvetlila, že to je normálne, oni to nechceli prijať.


paťka s mamou
Paťka s maminou pri škole.

Po belochoch tam bežne kričia: „Hej  muzungu,“ čo znamená v ich jazyku hej, beloch. Oni nepoznajú slovo rasizmus, keď im povieš, že je čierny, tak on povie: „Áno, som.“ A tak isto to musí brať aj Európan, keď tam príde a kričia naňho muzungu, je to tam úplne bežné.

Bielych považujú za niečo viac.  Dávali nám deti do rúk, lebo tam panuje povera, že ak sa dotknete bieleho, tak budete dlhšie žiť, budete mať lepší život. Čo sa týka povier, tak si mysleli aj to, že máme zelenú či modrú krv, lebo nám presvitajú žily v týchto farbách.  Niektoré deti nikdy nevideli bieleho človeka, začali plakať, lebo sa nás báli.

Jeden ma chcel požiadať o ruku, keď som mu povedala, že mám priateľa, tak povedal, že to nevadí. Tak som mu vysvetlila, že u nás má žena jedného muža a muž jednu ženu. Odpoveď na vysvetlenie bola, že veď budem mať jedného muža doma a jedného tam, haha. 🙂


Ľudí určite zaujíma strava, čo ste jedli, či ste jedli miestne jedlo alebo ste mali inú stravu. Zažili ste otravu z jedla či vody?

Nemajú pitnú vodu, takže sa pije dažďová voda, ktorú zbierajú, a potom prechádza cez filter a stáva sa z nej pitná nezávadná voda, ktorú si načapujete. Táto voda má úplne inú chuť, aj voda z kohútika v dome bola iná, na akú sme zvyknutí my. Priznám sa, že z vody mi nebolo príjemne, otravu som ale nedostala ani z jedla, ani z vody, rovnako mamina. Neskôr sme si začali kupovať balenú vodu. Čo sa týka stravy, jedli sme to, čo oni, ale aj inú stravu.


stravovanie v ugande
Miestni im pripravili domáce jedlo.

Na raňajky jedia kašu, ide primárne o škrob, ktorý má za úlohu nasýtiť, na obed majú väčšinou to isté. Nám do toho dávali cukor, aby to lepšie chutilo. Nesťažovali sme sa.


ovocie v ugande
11 kusov manga a veľké avokádo za 65 centov. Všetko z miestneho trhu.

Pre mňa, ako vegetariána, bola Afrika, čo sa týka stravy, rajom. Tak lacné ovocie a zeleninu, ktorá je bez chémie a plná chutí, som ešte nejedla.  Chodila som pravidelne na trh a za pár centov som si tam nakúpila kilá ovocia a zeleniny, varili sme si z nej hustý guláš. Trúfnem si povedať, že jedlo z Afriky mi dokonca chýba.


Čo vám dala táto skúsenosť, odporučili by ste aj ostatným ľuďom, aby si vyskúšali ísť robiť dobrovoľníka, vidieť inú kultúru?

Naučili ma veľa, prišla som oddýchnutá, lebo som nemala skoro žiaden stres, oni nepoznajú stres, majú šťastný život, sú najedení, majú, kde spať, na všetko majú čas.


Išla som kúpiť mrkvu na trh, predávajúca sa so mnou rozprávala a keď odišla rozmeniť peniaze, aby mi mala z čoho vydať, myslela som, že už nepríde. Bola preč 20 minút, vrátila sa a poďakovala. Nikam sa neponáhľajú, neriešia hlúposti ako my. Zápis v škole je v jeden deň a tam chodia do školy na zápis tri týždne. Nevnímajú, aký je čas, dátum, plus je v tom čase obdobie poľnohospodárskych prác. Deti sú pracovná sila, nechápu, že dieťa má ísť do školy, oni ako deti pracovali, aj ich deti pracujú. Organizácia a majitelia školy sa to snažia zmeniť, chcú ukázať, že deti potrebujú vzdelanie, toto miesto sa im podarilo zmeniť k lepšiemu. Škola má pravidlá a majitelia dbajú na dodržiavanie.

Dana, majiteľka a zakladateľka organizácie pripomínala, že sme tam dobrovoľne, že nie sme otroci, pracovali sme, keď sme chceli, veľakrát nás posielala aj na výlety, aby sme si pozreli krásy okolia, napríklad Viktóriino jazero či Níl, najdlhšiu rieku na svete.


pavba po níle
Plavba po Níle.

Veľa ľudí sa nás pýtalo, prečo ideme my pomáhať, nech si pomôžu sami. Boli sme to my, belosi, kto im tam doniesol väčšinu problémov, ktoré sa tam v súčasnosti riešia. Napríklad plasty, oni predtým všetko balili do banánových listov, ten odhodili na zem a on sa rozložil, teraz sú všade plasty, lebo sme im doniesli plast a nevysvetlili, čo s ním ďalej.

View this post on Instagram

Afrika sa topí v oblečení! 👕⛔ Fotky sú z trhu, kde ľudia, akoby zázrakom predávajú topánky, oblečenie (rôznych veľkostí) a je tu toho doslova na tony!!! Uganda ale aj celá Afrika, sa priam topí v oblečení, ktoré je dovážané z celého sveta, Európy, Ameriky… 🌍 A odkiaľ?! "Charity" bez srdca a kúska hanby, ktoré pošlú oblečenie do Afriky, na colnici sa to rozdelí a ďalej PREDÁVA obyčajným ľuďom a neskôr, tí to opäť PREDAJÚ na trhu, presne na takom, odkiaľ sú fotky. Pritom, vtipný fakt je, že to tu absolútne nieje potrebné. A naopak veľmi smutný fakt, že organizácie podporujúce toto dianie, majú z toho, ehm, celkom slušné obraty… 💸💰 Ľudia sú tu zvyknutí, že majú pár kusov oblečenia, ktoré si vždy preperú a obnosia ho všetky deti v rodine. ALE!! Pokiaľ sa stane, že poznáte malé organizácie, ktoré čas od času požiadajú o KONKRÉTNE veci a oblečenie pre KONKRÉTNU osobu/rodinu a vy naozaj máte dôkaz, že rodina s tými 12timi deťmi potrebuje tie dve deky, lebo im je zima a pošlú vám napríklad fotku, účet alebo babatko zabalené v novej deke, nevidím najmenší problém ♥️ Preto, prosím pomáhajme si, ale s rozumom a srdiečkom 😊 #helpafrica #volunteering #market #uganda #clothesinafrica #bethechange #changetomorrow

A post shared by Patrícia Machálková (@pata.machalkova) on

Predávajú sa tam staré autá, ktoré by u nás neprešli žiadnou kontrolou a stoja aj 10-tisíc eur, znečisťujú prostredie. Veľké celosvetovo známe organizácie do Afriky priniesli tony oblečenia, Afrika je ním preplnená, zahalená. Myslím si, že je na mieste, že malou časťou pomôžeme aj my, ale tam, kde to naozaj potrebujú. Ja sa určite chystám aj na budúci rok, ak by sa našiel niekto, kto nad tým uvažuje, môžete ma kontaktovať a rada vám poviem viac a pomôžem.

Kontakt na Patríciu: pata.machalkoca@gmail.com

Spracovala: Michaela Harabišová
Foto: archív Patrícii Machálkovej

Zanechajte komentár

avatar
  Odber  
Upozornite ma na