Dr. Felix Menczel bol našim, šalianskym lekárom. Narodil sa v židovskej rodine, ktorá ale v čase jeho narodenia žila v Budapešti. Z mnohodetnej rodiny sa iba jemu dostalo vysokoškolského vzdelania. Počas štúdia medicíny bol povolaný na front I. svetovej vojny, kde odpracoval ako medik 36 mesiacov. Po vojne dokončil štúdium na nemeckej univerzite v Prahe a Bratislave a usadil sa na mieste, kde sa nachádzali korene jeho rodiny – v Šali.
V roku 1925 sa oženil s Oľgou Rothauser z Győru, dcérou vrchného dôstojníckeho lekára. Rodina sa usadila v Šali, kde mal Dr. Menczel čo robiť – lekárov bolo vtedy málo, stal sa obvodným lekárom. Rodina rozprávala po maďarsky a Dr. Menczel vedel plynule po nemecky, po čase sa naučil aj po slovensky. Šaľa bola v tom čase už súčasťou prvej ČSR, mala vtedy približne 3 000 obyvateľov a jej dôležitou súčasťou bola aj židovská komunita.
V roku 1926 sa manželom Menczelovcom narodil syn Ján, postavili si dom aj s ordináciou. Rodina žila pokojným životom, syn začal chodiť do miestnej židovskej školy, sobotu držali ako deň pokoja, chodili do synagógy, poobede sa rodina stretávala pri káve a zákuskoch.
Autom vozil pacientov do nemocnice
Dr. Menczel mal ako jeden z prvých v Šali auto, išlo o značku Tatra. Viedol ho doktor sám a príležitostne ho používal aj ako sanitku na odvoz pacienta do nemocnice. Dovtedy navštevoval svojich pacientov bričkou alebo na bicykli.
Dr. Menzel sa stal uznávaným lekárom. Syn Ján o ňom píše z toho obdobia:
„Otec bol aj takéhoto schopný: Prišiel k nemu chudobný človek a otec mu predpísal recept a povedal mu, že stojí tri koruny alebo tri pengő… Máte toľko peňazí? Nie? Tak tu sú tri koruny alebo tri pengő, vyzdvihnite si recept…”
Počas 2. svetovej vojny bol Dr. Mencel odvedený na „vojenské práce” do maďarského mesta Újkígyós. Neskôr tam za ním prišla aj jeho rodina. V júli 1944 manželov Manczelovcov odviedli do geta, k deportácii do Osvienčimu. Dr. Menczel strávil roky 1944 – 1945 v rôznych koncentračných táboroch. Koniec vojny ho zastihol v koncentračnom tábore v Buchenwalde. V tom čase mal iba 38 kilogramov, a tak sa stal pacientom v americkej nemocnici pre bývalých väzňov v Ludwigsburgu. Len čo sa vládal postaviť na nohy, pokračoval v tej istej nemocnici ako lekár. Aj syn Ján prežil vojnu. Pani Menczelová našla smrť v Osvienčime, dátum ani dôvod jej smrti nie sú známe.
Viedol šaliansku nemocnicu
Dr. Menczel sa po rozpustení americkej nemocnice rozhodol vrátiť do Šale. Opäť sa oženil s dámou, ktorá tiež prežila koncentračný tábor. Jeho ďalší život popisuje syn doktora Menczela takto: „Neviem, koľko rokov bol presne môj otec dedinským lekárom, ale viem, že mu tam urobili oslavu jeho 50. jubilea ako lekára, dostal vyznamenanie a vymenovali ho za čestného občana. Bol predsedom Červeného kríža, robil osvetové prednášky v meste aj v okolí. Ani v dôchodku nevydržal sedieť doma, bez práce lekára. Zrejme po ňom som zdedil túto „pracovnú mániu” ako aj iné, chvalabohu. Pretože svojho otca som si vážil nielen preto, lebo mi bol otcom, no aj ako človeka. Keď sa zo Šale stalo mesto a dostala nemocnicu, bol medzi prvými, ktorí ju viedli, pretože mal skúsenosti od trhania zubov až po pôrodníctvo, čokoľvek náhle prišlo, to zvládol a ošetril. Robil aj operácie na kuchynskom stole…
V apríli 1984 by sa dožil 90 rokov, no predtým v novembri zomrel. Pochovaný je v Šali. Nie v židovskom cintoríne, no dostal pekné miesto na mestskom cintoríne. Je tam iba urna pod smutnou vŕbou. Dodnes žijú nepriami potomkovia Dr. Menczela v Šali. Jeho syn prežil život v Budapešti, vnuci žijú v Amerike. V Šali žijú aj spomienky na Dr. Menczela, lebo ľudia si ho pamätajú najmä vďaka jeho práci a tiež ako tenkého starého pána, ktorý sa ku všetkému vedel postaviť, ako sa patrí.
Autor článku: Gabriela Alföldiová
Foto: archív