O skvostných nálezoch šalianskych neandertálcov sa už v minulosti toho popísalo veľa, ale zas nie toľko, aby sa dostali hlbšie do povedomia širokej verejnosti nášho regiónu. Možno, že to odčiníme aspoň našimi spomienkami aj na nie celkom známe udalosti okolo týchto nálezov.
Kým o náleze neandertálca a mieste nálezu v odborných kruhoch a svetových katalógoch značených ako Šaľa 2 neboli žiadne pochybnosti, s nálezom Šaľa 1 kolovali rôzne dohady a nejasnosti. Vyvolané boli osobami čiastočne nezainteresovanými do nálezových okolností.
Tento problém sa podarilo členom archeologického krúžku CVČ v Šali pre odborníkov dať na správnu mieru v roku 1996, keď sa vďaka Zoltánovi Vozákovi osvetlili v úzkej spolupráci so skutočným nálezcom všetky nálezové okolnosti Šale 1.
V máji 1997 sa začalo stavebné konanie o odstránení ropovodu z koryta Váhu medzi šalianskym železničným mostom a Hetmínom. Z našej strany bola podaná pripomienka o nutnej prítomnosti zástupcu archeologického ústavu SAV z Nitry. Dôvodom boli poznatky o skutočnom mieste nálezu Šaľa 1 z roku 1961.
Miesto nálezu sa viazalo k tesnej blízkosti ukladania ropovodu cca 600 m dolu prúdom Váhu po trhacích prácach na dne koryta. Dozorovaním týchto prác boli Archeologickým ústavom poverení členovia nášho krúžku Zoltán Vozák a Pavol Strapko. Za úlohu mali od 1. 8. do 30. 11. 1997 vyhľadávať a evidovať paleontologický a archeologický materiál v premiestňovanom štrku a komunikovať s potápačmi.
Veľkej cti sa nášmu krúžku dostalo od Archeologického ústavu SAV v Nitre, keď sme sa v dňoch 1. – 31. 8. 1999 mohli aktívne zúčastniť archeologického výskumu na Váhu v mieste nálezu neandertálca Šaľa 2 pod vedením archeológa PhDr. Jozefa Hromadu, CSc. a antropológa RNDr. Júliusa Jakaba, CSc. Výskumu 20. – 23. júna 1999 za studeného daždivého počasia predchádzali geologické sondy – vrty do hĺbky 11,25 m. Z nich urobil geologické hodnotenie kvartérnych sedimentov RNDr.
Ivan Baráth, CSc. Celého archeologického výskumu sa aktívne zúčastnili aj odborníci s rôznym vedeckým zameraním na dôkladný rozbor získaných nálezov a poznatkov, potrebných na vedecké zhodnotenie a uzatvorenie daného výskumu, napríklad aj archeobotanička Mgr. Mária Hajnalová.
Celkové dianie, práce a výsledky práce sa neustále tešili záujmu odborníkov z rôznych inštitúcií zo Slovenska aj zo zahraničia, ktorí navštívili skúmaný priestor a konzultovali odborné výsledky výskumu.
Úlohou výskumu bolo získať z výkopu o rozmeroch 5×6 m a hĺbky 5 m na mieste nálezu Šaľa 2 čo najviac artefaktov a nálezov, ktoré by úplne alebo aspoň čiastočne mohli napomôcť pri vedeckom zhodnotení časti lebky neandertálca.
Na týchto zaujímavých, ale aj náročných prácach sa vystriedali všetci členovia nášho krúžku. Poslednou bodkou za výskumom boli odborné prednášky zainteresovaných odborníkov pre členov nášho krúžku.
Ján Kormoši, archeologický krúžok CVČ
Nález Šaľa 1: leto 1961
Jozef Syrový našiel v lete 1961 na štrkovitej plytčine na pravom brehu Váhu poniže šalianskeho železničného mosta dobre zachovanú čelovú kosť hnedočiernej farby patriacu zrejme dospelému jedincovi z okruhu neskoro pleistocénnych stredoeurópskych neandertálcov – pravdepodobne žene, ktorá zomrela vo veku adultus (20-39 rokov). (Vlček, 1968, 1969, 1994; Sládek a kol. 2002).
Podľa odvodenej stratigrafie je možné predpokladať, že primárna poloha neandertálca Šaľa 1 bola najpravdepodobnejšie lokalizovaná v mladších vrstvách posledného interglaciálu (ris-würm) cca 100 000 – 80 000 rokov (Šefčáková, Halouzka, Thurzo – 2005).
Nález Šaľa 2:
leto 1993 a zima 1995
Dňa 7. 7. 1993 našiel Igor Mihálik ľavú temennú kosť a 3. 12. 1995 Zoltán Vozák ľavú polovicu čelovej kosti. Obidve nepoškodené časti mozgovne sa dokonale spájajú do jedného celku v línii čerstvého lomu, ktorá sa takmer zhodovala s vencovým švom.
Nájdené kosti boli na totožnom mieste v Šali-Veči na ľavom brehu Váhu poniže cestného mostu neďaleko lodenice. Fosília Šaľa 2 patrí staršiemu a robustnejšiemu jedincovi ako Šaľa 1. Je veľmi pravdepodobné, že ide o dospelého muža, ktorý zomrel vo veku maturus (40-59 rokov). Pri porovnaní nálezov Šaľa 1 a Šaľa 2 je zjavné, že obidvaja jedinci reprezentujú rovnaký evolučný stupeň (Jakab 1996, 1998, 2005; Šefčáková 2007).
60 rokov od prvého nálezu
Bolo to v roku 1961, keď bol Jozef Syrový na stanovačke na Váhu pri Hetmíne, keď na brehu našiel zvláštny predmet. Bolo to zaujímavé, tak si to nechal.
„Totálne som si neuvedomoval, čo mám v rukách,“ hovorí aj dnes po 60 rokoch.
Držal pri tom 100-tisíc rokov starý kus čelovej kosti neandertálca. Kosť vložil medzi veci, ktoré si vezmú domov. „Otec vybaľoval veci z plecniaka a ako u nás boli rôzni ľudia, pozerali, čo je to a vypýtali si to…“ Jozef Syrový išiel na vojnu a jeho otec dal nález kamarátovi.
A potom sa šalianska lebka neandertálca dostala k archeológom aj s nie celkom pravdivým príbehom, kde a ako bola nájdená… „Myšlienku mal ten pán dobrú, vďaka nemu sa to dostalo vede, lebo ja by som si to nechal doma a mal by som z toho popolník,“ hovorí Jozef Syrový. „Len popritom pobláznil všetkých vedcov.“
Vedci si lámali hlavy, ako to, že kosť nebola obrúsená vodou, keď sa našla pri Váhu. Až neskôr si Jozef Syrový spomenul a potvrdil mu to aj publicista Pavel Dvořák ako najreálnejšie vysvetlenie, že pred tým robili cez Váh preložku ropovodu a hlbokú jamu robili s pomocou výbušniny. „Mne až neskôr svitlo, že tú lebku som našiel ani nie dva kilometre od toho miesta a teda to ju uvoľnilo z miesta, kde bola predtým,“ hovorí nálezca Jozef Syrový. Nepriplavil ju teda Váh, nachádzala sa tu, v týchto miestach, dá sa povedať, že neandertálec bol skutočný reálny „Šaľan“…
Celý reálny príbeh nakoniec zverejnili v TV relácii Pavla Dvořáka Stratená Neandertália 2…
Ján Kormoši o tom, ako vyvolali senzáciu medzi archeológmi: Senzácia na archeologickom kongrese
O časti lebky neandertálca zo Šale z roku 1961 sa už vedelo, ale v roku 1996 Šaľania vyvolali senzáciu medzi slovenskými archeológmi opäť. V tom roku totiž prišli na zjazd slovenských archeológov s novými nálezmi a vyvolali takú veľkú odozvu, že o ničom sa už na tom zjazde ani nehovorilo.
Šalianski archeológovia priniesli na zjazd dva súvisiace nálezy neandertálskej lebky – nález z roku 1993, ktorý mali dovtedy v depozite a nikto iný o nej nevedel aj aktuálny z roku 1996. „My sme vtedy ešte nemali istotu, že to je lebka neandertálca. Bola to síce fosilizovaná kosť no nemali sme istotu, že to je neandertálec. Boli to iba predpoklady,“ povedal pre Slovo Šaľanov Ján Kormoši.
„Vzhľadom na to, že tam bol čerstvý zlom, tak pán Vozák chodil dva roky popri Váhu v miestach, kde sa našla zadná časť a nakoniec pred Vianocami 1995 našiel aj prednú časť. Keď ju doniesol do CVČ na náš krúžok, porovnali sme ich – dali sme obe časti dokopy a presne to pasovalo…“
Na zjazd teda išli Šaľania už s oboma časťami neandertálskej lebky vrátane všetkého potrebného – kompletne spracovanou nálezovou správou. A odborníci boli podľa slov Jána Kormošiho z toho ozaj prekvapení.
Platí taká zásada, že keď sa už teda niečo takéto nájde, je následne potrebné urobiť aj riadny archeologický výskum v danej oblasti. „To sa udialo v roku 1999, nič významnejšie sa už však nenašlo,“ hovorí Ján Kormoši o výskume, ktorý sa následne uskutočnil v Šali a mali na ňom možnosť participovať aj členovia šalianskeho krúžku.
A či je šanca nájsť tu niečo ďalšie? Možno pozostatky neandertálskej osady?
„Šanca tu je,“ povedal nám Ján Kormoši, „… odborníci predpokladajú, že by to mohlo byť smerom k Močenku a Duslu. Ide totiž o to, že keď sa bagrovalo vo Váhu do hĺbky – zvyčajne do takých 10-12 metrov, po bagrovaní začali praskať a hýbať sa domy v okolí Váhu. Niektoré sa museli zbúrať, praskliny sú aj na Centre voľného času… Keďže sú tu priehrady – Kráľová a Selice, prísun štrku do Váhu po rieke byť nemôže, napriek tomu sa koryto Váhu zanáša štrkom. A to znamená, že sa doň štrk dostáva z bokov, z nánosov v okolí. Ak by sa teraz znova bagrovalo, hĺbilo sa koryto Váhu, tak by sa opäť niečo mohlo nájsť. Na 100 % by to boli mamutie a iné zvieracie kosti – predpokladáme, že tu bol brod a zvieratá sa tu chodili napájať, takže ich tu mohli neandertálci loviť.“
Z obdobia neandertálcov sú v šalianskom múzeu mnohé ďalšie nálezy – kosti pravekých zvierat, opracované kamenné nástroje. „Mali sme tu aj opracovaný hrot mamutieho kla, ten, ako aj mnoho iných podobných predmetov si však od nás požičali na archeologický ústav. No ten vedec, ktorý to skúmal, medzičasom zomrel a momentálne je to odložené vo veľkom depozite niekde vo Veľkých Vozokanoch a s pozostalosťou toho pána sa zatiaľ nikto nezaoberal,“ dodáva Ján Kormoši.
Podľa jeho slov nález neandertálcov v Šali je ozaj významný a zapísal Šaľu do svetových katalógov histórie. Je to totiž stopa po prvých ľuďoch, ktorí na tomto území žili a máme ich vydokladovaných. Neandertálci z biologického hľadiska predstavovali dosiaľ najvyspelejšie známe formy človeka, ktoré však ešte nemožno označiť za človeka moderného typu – Homo sapiens sapiens. A bez debaty je týmito nálezmi Šaľa výnimočná aj v zahraničí. „Berte to tak, že v strednej Európe bola populácia neandertálcov možno 10-tisíc, boli to malé tlupy s 10-15 jedincami,“ dopĺňa Ján Kormoši.
Kde sú reálne dnes originály neandertálskych kostí zo Šale?
Nález Jozefa Syrového z roku 1961 by vraj mal byť v Bratislave v klenotnici múzea Bratislavského hradu a dve scelené časti lebky z rokov 1993 a 1995 sú v trezore Archeologického ústavu v Nitre. U nás v Šali sú kópie všetkých nálezov.
Stratená Neandertália?
Šalianskym nálezom neandertálcov sa venovala aj televízna relácia známeho historika Pavla Dvořáka Stopy dávnej minulosti v časti Stratená neandertália 2. „Šalianske nálezy nemajú na Slovensku obdobu. A nielen na Slovensku,“ hovorí v nej Pavel Dvořák. „Sú to európske unikáty. Môže to byť náhoda, ak sa našli prakticky na tom istom mieste? Alebo, naopak, doklad o jestvovaní stratenej Neandertálie?“
Ako ďalej Pavel Dvořák dodáva, nálezy sú dokonale zachované. Nie sú na nich nijaké stopy po transporte v riečišti, kde by sa vláčené vodou museli obrúsiť o kamene. „Miesto, skade ich vzala voda teda nemôže byť ďaleko,“ hovorí v relácii známy publicista a aj uvažuje, čo všetko by sa mohlo nájsť a aj kde by sa dali ďalšie nálezy predpokladať. Na záver dodáva: „Šaľu azda len čaká objav, ktorý raz prekvapí svet…“
Vedeli ste?
Tri stĺpy v centre a neandertálska lebka
Tri stĺpy v centre Šale asi pozná každý, ale nie každý vie, prečo tam stoja a čo je na nich. Objavujú sa dokonca reakcie, že je to iba zábrana, aby na námestie pred mestský úrad nevošli automobily, podaktorí si ich tiež mýlia so stĺpmi na propagáciu svojich kultúrnych aktivít. Skutočnosť je však iná.
Tri stĺpy sú dielom šalianskeho sochára Andreja Csillaga a keby sa o ne mesto trochu viac staralo a pridalo by možno aj vysvetľujúcu tabuľku, vedeli by sme, že znázorňujú tri dôležité obdobia šalianskych dejín.
Prvý stĺp v smere od kostola je „doba kamenná“ a na ňom je vyobrazenie najdôležitejšieho šalianskeho archeologického nálezu – čelovej kosti neandertálca. Vyobrazenie sa nachádza v smere od kostola na rohu. Na stĺpe sú aj ďalšie znázornenia vykopávok z tej doby.
Druhý stĺp patrí dobe bronzovej a kým boli viditeľné, znázornené na ňom boli vykopávky zo slovanského obdobia, ktoré sa v regióne našli hlavne v čase stavby podniku Duslo. Tento stĺp je najviac zničený a dnes najškaredší z trojice. Vidieť na ňom už nie je vôbec nič.
Posledný, tretí stĺp znázorňuje novodobé dejiny a prvý písomný záznam o Šali, vtedy ešte v podobe „Terra Wag“ z listiny kráľa Štefana aj s pečaťou.
Tak? Vedeli ste? Treba priznať, že umenie Andreja Csillaga nie je „polopatistické“ a treba sa pri ňom niekedy viac zamýšľať a viac hľadať súvislosti, každopádne aj mesto by sa mohlo postarať o toto dielo, aby sa jeho zmysel nestrácal v každodennosti mestského ruchu. A ak sa prípadne niekedy obnoví, malo by byť doplnené vysvetľovacou tabuľkou – nielen pre Šaľanov, ale aj pre (prípadných) turistov. Veď zobrazuje to najvýznamnejšie, čím sa história Šale môže popýšiť.
Ivan Aľakša
Foto: archív
