Pochod „de 4Daagse“ alebo po slovensky Štyri dni vznikol ako vojenský, začala ho kedysi armáda a postupne sa k tomu pridávali bežní ľudia. Tradícia trvá od roku 1909, prerušený bol iba dvakrát – počas druhej svetovej vojny a počas pandémie Covid-19, v oboch prípadoch na dva roky. Na jeho 104. ročníku sa zúčastnili aj Šaľania – Pavol Kvačkay s manželkou a dcérou.
Pandémia im „pomohla“ s tréningom
„Pred tromi rokmi sa pochodu zúčastnila naša dcéra Alexandra, ktorá žije v Holandsku a nahovorili ju na to kolegovia vo firme,“ rozhovoril sa o tom, ako sa na pochod dostali, Pavol Kvačkay. „Je to typicky holandská záležitosť, na ktorú sú všetci Holanďania hrdí. Stretli sme ľudí, ktorí absolvovali pochod 26-krát, kto má medailu 4Daagse je pre nich hrdina, je to veľká prestíž. Dcéra absolvovala 50-kilometrovú trasu, zvládla to s vypätím síl a kúpila to aj nám. Lístok sme dostali ako darček na Vianoce.“
Na 4 Daagse sa totiž treba vopred zaregistrovať a počet účastníkov je obmedzený. Alexandra vedela, že jej rodičia chodievajú na túry po horách. V tom čase však, ako priznáva Pavol Kvačkay, už tak veľa nechodili. A vtedy do diania zasiahol akurát Covid a Kvačkayovci dostali dva roky na poriadny tréning.
30? 40? Alebo 50 kilometrov?
Účastník si môže vybrať, či bude kráčať 30, 40 alebo 50-kilometrové trasy, ktoré treba zvládnuť 4 dni po sebe. „My sme išli 40-kilometrov – štyri dni po sebe sme teda kráčali 40 kilometrov po vopred vyznačených trasách, ktoré sa za tie roky nemenia.“ Účastníkov je zhruba 47-tisíc, štart aj cieľ všetkých trás je v meste Nijmegen blízko holandsko-nemeckých hraníc.
V ostatnom ročníku tam kráčalo 6-tisíc vojakov z 11-tich krajín, väčšinou NATO. „Vojaci kráčajú „v plnej poľnej“ a je veľmi príjemné ísť popri nich a počúvať tie ich pochodové marše, keď jeden predspievava a ostatní po ňom opakujú.“ Ako Pavol Kvačkay poznamenal, bolo mu ľúto, že na pochode nevidel žiadnych zástupcov slovenskej armády.
Pochody jednotlivých dní sú farebne zladené – prvý deň je modrý, druhý ružový, tretí je oranžový a posledný zelený. K tomu je zladená aj celková výzdoba a zároveň účastníci si dávajú na seba takto ladené oblečenie…
Každý účastník dostane na konci medailu, ktorá má presne určené pravidlá – podľa medaily sa dá vyčítať, na ktorom ročníku účastník bol aj koľko pochodov už má za sebou. „Na konci v cieli, keď dostávate tú medailu, uvedomíte si, že ste súčasťou vyše storočnej tradície, že pred vami to isté absolvovali už milióny ľudí,“ vyjadruje svoje pocity šaliansky účastník pochodu.
„Videli sme s nami kráčať ľudí s protézou, išli s nami vozíčkari, videli sme (po slovensky povedané) „Veľké zadky aj veľké pupky“a na počudovanie kráčali s nami aj druhý a tretí deň. Obiehali a predbiehali nás aj sedemdesiatnici-osemdesiatnici, ktorí tento pochod absolvovali niekoľko desiatok krát. Existujú dvaja ľudia, ktorí absolvovali 4 Daagse viac ako 70-krát.“
Jedna veľká súvislá párty
„Ľudia si na toto berú dovolenky, je to niečo ako Tour de France,“ hovorí o atmosfére Pavol Kvačkay. „Po trase sú v obciach a mestečkách mantinely, ľudia stoja okolo a povzbudzujú, sú v oknách domov, na strechách budov. Rodinné domy majú vonku vyložené gauče, pustené nahlas reproduktory, vedľa majú stoly s občerstvením, ktoré núkajú účastníkom. Deti stoja pri ceste a chcú si s každým ťapnúť. Človek teda, aj keď nevládze, má obrovskú motiváciu kráčať ďalej. Veľmi frekventované slovo je tam „success“ – všetci si tam želajú úspech.“
Tretí deň bol „farmársky“ – účastníci kráčali pahorkatinou s farmami, po ceste dostali veľa syrov, niečo podobné našej žinčici, ovocie, zeleninu. Každé mesto na trase sa niečím vlastným prezentuje. Je to celé zároveň „pochod hudby“: „… v kuse hrá nejaká hudba. Vchádzate do dediny, hrá tam dychovka, míňate ju a pomaly sa blížite k džezovej kapele, po nej nasleduje klasika atď. Všetko sú živé hudobné telesá, sú ich tam desiatky, prezentujú sa na verejnosti. Potom zase niekde v poli je maringotka s pódiom a dídžejom, ktorý zabáva celý dav ľudí na párty vonku.
Vládne tam dobrosrdečnosť, každý sa snaží pomáhať, povzbudzovať. Organizácia je výborná, po ceste sú stanovištia so záchodmi, ale napríklad aj v mestečkách sú označené domy „free WC“ a podobne.“
Podujatie je plné humanizmu a tolerancie – bolo tam 70 rôznych národností z celého sveta, rôzne generácie ľudí, rôzne tipy ľudí… Popri pochode sú tam ďalšie sprievodné akcie s účasťou nad stotisíc ľudí – koncerty, párty, výstavy umenia.
Tréning – tréning – tréning
Cieľom tohto podujatia je pochodová zdatnosť. „To nie je len tak, že prejdem 30-40-50 km, je to štyri dni za sebou, na to sa treba riadne pripraviť. Človek na to trénuje v podstate celý rok a to je práve ten význam tohto podujatia,“ hovorí Pavol Kvačkay. Oni sa na júlové podujatie chystali od marca.
„Chodievali sme vždy v sobotu, kilometre sme pridávali postupne, na 40 kilometrov sme sa dostali po troch týždňoch. Naša trasa bola po hrádzi do Serede a naspäť. Máme odmerané, že 30 km je to od nás pod most R1 a naspäť. Vždy sme vstávali ráno o piatej, aby sme simulovali situáciu ako bude v Holandsku, kde sa pochod začínal takto ráno. Celý pochod sa v daný deň musí absolvovať do 12 hodín, teda o 17.00 hod. treba byť najneskôr v cieli pochodu.“
Každý účastník mal registračnú pásku na ruke s QR-kódom, po trase sú kontrolné stanovištia. Celkovo zhruba 30 % ľudí vraj pochod nedokončí. „Videli sme ľudí, ktorí napríklad nemali skúsenosti s prezúvaním ponožiek, čo sme sa aj my museli naučiť počas tréningu v Šali. Ak si nemení človek ponožky počas pochodu, skončí s pľuzgierom na pol chodidla. Treba si dať správnu obuv, dodržiavať pitný režim, nemať veľké prestávky – to všetko je príprava na 4 Daagse. A vrcholom je urobiť to štyri dni po sebe. My sme si to skúsili dať cez Veľkú noc – ja som po prvom 40-kilometrovom dni dal na druhý deň iba 10 km, manželka nič, ďalšie dva dni sme dali po 25 km. Soboty-nedele sme trávili na Váhu, cyklisti nám kývali. Tréning nám zocelil nohy a napravil sebadisciplínu.
V rámci tréningov som sa rozhýbal, keďže mám sedavé zamestnanie a zhodil som 17 kilo. Sme päťdesiatnici, bolo to nakopnutie v správnom čase. Človek si celé roky hovorí „Zdvihni sa a poď sa hýbať“, ale až keď má takúto výzvu, tak je ochotný ozaj niečo začať robiť. Videli sme sedemdesiatnikov, ktorí nás obiehali. A to nie je o jednorázovom kroku, ten človek celý rok trénuje, aby to znova dal a má už 25 medailí a chce ďalšiu.“
Via Gladiola
Posledný deň na 4 daagse sa končí na „Via Gladiola“. „Posledné kilometre pred cieľom sme videli ľudí, ktorí sa podopierali, mali pľuzgiere na nohách, išli už bosí, je to vlastne už záver, kde toho už má človek plné zuby, na druhej strane to ale prestáva cítiť. Poslednú hodinku pred cieľom sú totiž všade naokolo ľudia s gladiolami, každý účastník dostáva tieto kvety, všetci sme boli ovešaní kvetmi. Človek vníma tú atmosféru a nie jedno oko sa zaleskne,“ spomína Pavol Kvačkay.
K tomu dodáva, že sa plánujú opäť zúčastniť a odporúča túto skúsenosť aj ďalším. Tak? Uvidíme o rok v Holandsku na štvordňovom pochode ďalších Šaľanov?
Ivan Aľakša
