Umelá inteligencia, alebo AI, virtuálna realita, teda VR, ale aj inteligentná domácnosť riadená hlasom – to všetko dnes môžeš na vlastnej koži zažiť v Šali. Šaľan Martin Nagy sa na stránkach Slova Šaľanov objavil už viackrát, písali sme o jeho začiatkoch práce s umelou inteligenciou od spoločnosti Amazon a aktuálne v časopise vedie rubriku o nových technológiách a umelej inteligencii. Nedávno si Martin spolu s ďalšími členmi založil netradičný klub s názvom Jedno miesto pre každého, ktorý funguje pod záštitou OZ Inštitút pre umelú inteligenciu a virtuálnu realitu.

Názov klubu znie veľmi futuristicky. Čo si pod tým môžeme predstaviť?

Predstav si miesto, kde môžeš na vlastnej koži zažiť to, o čom sa dnes najviac píše – umelú inteligenciu, virtuálnu realitu, inteligentnú domácnosť riadenú hlasom. Naším cieľom bolo vytvoriť technologické miesto, kde sa môže každý záujemca — od študenta až po seniora — dotknúť najnovších technológií. Často sa o nich hovorí, no len málokde si tieto technológie môžeme reálne vyskúšať. My už dnes túto možnosť ponúkame – interaktívne, zážitkovo a priamo. Nie ako teóriu, ale ako praktickú skúsenosť.

Prečo ste sa rozhodli pre klubový koncept a nie klasické vzdelávacie centrum alebo školu?

Klubový koncept je pre nás oveľa bližší tomu, čo chceme dosiahnuť. Umožňuje nám pracovať v dvoch hlavných rovinách:

Prvou je individuálny prístup ku každému členovi. Súčasťou klubovej činnosti sú aj pravidelné AI, VR a digitálne zariadenia workshopy. No navyše vieme poradiť a pomôcť aj s vyskladaním celej PC zostavy, vyriešiť PC softvérové problémy, pomôcť so strihom, zvukom pre začínajúceho YouTubera, nasadením web stránky atď. Nie je to len o učení – je to o praktickej kolektívnej pomoci a spoločnom raste.

Druhá rovina je ešte zásadnejšia – rýchlosť vývoja umelej inteligencie a virtuálnej reality. Táto oblasť napreduje takou šialenou rýchlosťou, že robiť unifikované, „nalinkované“ školenia jednoducho nedáva zmysel. Pracovné podklady, ktoré dnes pripravíme, sú už o týždeň zastarané. Preto si myslíme, že ak má niekto skutočný záujem o generatívnu AI a VR, musí naskočiť na túto vlnu čo najskôr – a potom sa neprestať čudovať, čo všetko nové, tieto oblasti každý týždeň prinášajú.

Vďaka nášmu inovatívnemu prístupu ku vzdelávaniu v oblasti AI, VR a digitálnych zariadení sa náš klub stáva jedinečným miestom na Slovensku, ktoré spája prax, komunitu a technologický pokrok do jedného celku.

Tvoje meno sa spája s technológiou Amazon Alexa. Ako sa to celé začalo?

S Alexou pracujem od roku 2016. V roku 2018 sme začali vyvíjať náš vlastný vzdelávací Alexa skill Teacher Lisa – virtuálnu učiteľku angličtiny, ktorá učí prostredníctvom prirodzenej konverzácie (AI-Learning). Skill sa dostal až do televízií (TA3, RTV Krea) a IT médií. V roku 2020 sme postavili AI technologickú miestnosť, kompletne ovládanú hlasom – od svetiel, kamier až po kúrenie. Dnes je to vývojárske centrum aj klubová zóna v jednom. Našou cťou je ponúknuť členom klubu vzdelávanie prostredníctvom Teacher Lisa a to úplne zdarma.

Všetko, o čom učíte, aj reálne používate?

Presne tak. Nerobíme teóriu, robíme prax. Či už ide o generatívnu AI, VR, smart domácnosť, alebo vývoj, všetko testujeme na vlastných projektoch – od Teacher Lisa až po náš pripravovaný YouTube kanál Spoznal som AI a VR, kde ukazujeme tipy, recenzie, gameplaye aj skutočné využitie AI. AI platformy ako ChatGPT, Gemini, Perplexity, Grok, Google VEO 3, HeyGen, ElevenLabs, Filmora, Suno, Zapier, Cursor, Notebook LM, Shopify a veľa veľa iných sa stali našimi každodennými spolupracovníkmi.

Prostredníctvom partnerskej spoločnosti poskytujeme aj externé vzdelávacie aktivity v oblastiach AI, VR a digitálnych zariadení.

Viem, že u vás nájdeme aj DJ kútik…

Áno – hudba a technológia idú ruka v ruke. V klube máme profesionálnu DJ konzolu Pioneer DJ XDJ-RX2, ktorá je členom prístupná. Priamo cez AI platformy si produkujeme unikátnu hudbu, ktorú si aj otestujeme za mixom. Samozrejmosťou je možnosť prepojenia so skúsenými DJ lektormi, ktorí členov zasvätia do mixovania, vystupovania či technickej prípravy.

Spomenul si aj externé aktivity. Môžeš to rozviesť?

Áno, okrem klubovej činnosti realizujeme work­sho­py a školenia priamo v školách, firmách alebo individuálne mimo našich priestorov. Učíme deti, dospelých aj profesionálov, ako využiť AI, VR a digitálne zariadenia v reálnom živote.

Zároveň ponúkame aj prenájom VR headsetov a PC VR systémov – napríklad na rodinné oslavy, teambuildingy, zážitkové večery alebo domáce testovanie technológie pred kúpou.

Názov klubu evokuje otvorenosť pre všetkých. Znamená to, že sa venujete aj netechnologickým aktivitám?

Áno. Technológia je jadro, ale ľudský rozmer a komunita sú pre nás rovnako dôležité. Preto otvárame dvere aj ľuďom, ktorí sa chcú len inšpirovať, oddýchnuť si alebo spojiť technológie s prírodou. Moje osobné záujmy ako SKIPPER jachting, SCUBA potápanie, kiteboarding a snowboarding, prepájam so záujmom o vytvorenie komunity podporujúcej ideu, navzájom spoznávať ľudí s podobným zameraním. Aby sme však nevybočili z technologického okienka musím povedať, že aj skúseného skippera, VR jachting vie poriadne pohltiť. Natrénovať si autoškolu v bezpečnom prostredí VR, alebo si zasnowboardovať v lete, tak aj takto vyzerá u nás virtuálna realita.

Ako sa možno stať členom?

Stať sa členom je naozaj jednoduché. Stačí nás telefonicky kontaktovať +421 910 696 067, dohodnúť si úvodnú prehliadku na ulici Družstevná v Šali a dobrodružstvo môže začať. Členstvo je prezenčné, viazané na mesačný príspevok, a prináša plný prístup ku všetkým technológiám, platformám, vzdelávaniu, konzultáciám aj priestorom. Máme stanovený limit pre počet členov a preto, ak vás spomínané technológie zaujímajú kontaktujte nás čím skôr.

Sprac.: (SŠ)

The post AI, VR aj inteligentná domácnosť pod jednou strechou appeared first on .

O vlastnej knihe snívala od základnej školy. Písala príbehy, neskôr správy a rozhovory v médiách, zaujala aj poviedkou v literárnej súťaži Martinus Cena Fantázie.  Mladá Šalianka Barbara Zmušková v máji vydala svoj knižný debut Život v Kocke. Nám v rozhovore prezradila ako kniha vznikala, čo ukrýva, ale aj niečo o sebe.  

 Každé dieťa má svoju predstavu o tom, čím chce byť v budúcnosti. Aká bola tá tvoja? Bolo súčasťou predstavy aj napísanie vlastnej knihy?

S príbehmi som začala prakticky hneď, ako som sa naučila písať. Vydať knihu som si za cieľ dala v pätnástich. Povedala som si, že budem písať a posielať rukopisy do vydavateľstiev, až kým sa mi to nepodarí. Bola som pripravená na to, že to bude beh na dlhú trať. Nakoniec to vyšlo zhruba po desiatich rokoch.

Po gymnáziu si ako mnohí študenti odišla na vysokú školu. Bol výber odboru pre teba jednoduchý? Ako ho hodnotíš spätne?

Spätne si už nemyslím, že výber oboru je tak dôležitý. Ak sa človek trafí aspoň do kategórie spoločenské/prírodné/technické vedy, tak už si dokáže nájsť cestu k tomu „svojmu“.

Výber som brala veľmi pragmaticky, chcela som písať, takže žurnalistika. Ale mrzí ma, že som až neskoro pochopila, že s učiteľmi sa dá aj diskutovať a oponovať im. Drvením sa poučiek som si vzťah s vzdelávaním trochu naštrbila. Mám viacerých kamarátov, ktorí sa už v dospelosti zapísali na novú výšku a teraz študujú s úplne iným prístupom.

Pracovala si prevažne v médiách. V súčasnosti pracuješ ako editor pre spravodajský a mediálny web EURACTIV.sk. Ako vyzerá tvoj bežný pracovný deň?

Vyskúšala som si aj prácu v denníku a oproti tomu je písanie pre EURACTIV Slovensko oveľa slobodnejšie. Témy si hľadám sama, môžem sa hrabať v dátach, štúdiách alebo zahraničnej tlači a snoriť, čo by mohlo zaujať slovenských čitateľov. S tým je potom spojená aj väčšia zodpovednosť, ale nemenila by som. Naraz mám rozpracovaných aj viacero článkov, rozhovorov alebo podcastov a netlačí ma každodenná uzávierka. Navyše máme skvelý kolektív a keďže sa európskym témam u nás venuje málo ľudí, vystupujeme aj v iných médiách.

Svoje kreatívne slovičkárenie ale nevyužívaš iba v práci. V minulosti si sa zapojila aj do našej šalianskej Martinus Ceny Fantázie a tvoju poviedku „V starobe akoby si našiel“ mohli čitatelia čítať medzi výhernými poviedkami v zborníku Fantázia 2020. Išlo o tvoj malý knižný debut, ako si celú túto situáciu vnímala?

Bolo to práve v čase, keď už mi to detské odhodlanie na posielanie rukopisov začínalo kolísať. Prvý lockdown som využila na zapojenie sa do tejto poviedkovej súťaže, aj keď primárne píšem dlhšie formáty. Brala som to ako také volanie do vesmíru, či to celé má nejaký význam. Fakt, že sa poviedka páčila najmä blogujúcej porotkyni, a že mi vyšla v zborníku, pre mňa veľa znamenal. Kto bol ten rok so mnou v Martinuse na Obchodnej, toho som zaviedla k sci-fi poličke, aby mohol moje meno obdivovať.

Poviedka, ktorú si už čitatelia mohli prečítať, je napísaná v žánri sci-fi. Môžeme aj v tvojej novej knihe čakať na niečo podobné alebo si sa pri písaní knižnej prvotiny s názvom Život v Kocke vydala inou cestou? Čo môžeme od knihy očakávať?

Treba povedať, že ani tá poviedka nie je veľmi tvrdé sci-fi. Život v Kocke je súčasný spoločenský román, takže tam už nie sú ani jeho prvky.

Ide o príbeh mladého dievčaťa, Vierky, ktorú trápia výčitky svedomia z niečoho, čo spácha tesne pred odchodom na výšku. Zahodí teda svoju budúcnosť a začne žiť v ubytovni pre bezdomovcov. Čitatelia postupne odhaľujú aj Vierkinu minulosť. Keď sa dozvedia, z čoho tie výčitky pramenia, sa už môžu na celú vec pozerať inak, než keby sa to dozvedeli z klebiet.

V tom majú pre mňa príbehy úžasnú moc. Dúfam, že spolu s Vierkou dokážu čitatelia nájsť viac zhovievavosti a nehy aj pre seba.

Kniha vyšla v máji, kedy ale vznikol nový príbeh a kedy si na ňom začala pracovať? Mala si vo všetkom od začiatku jasno či príbeh vznikal postupne?

Knižka vyšla 24. mája. Keď píšem jeden príbeh, už sa vo mne rodia zárodky nového. Prvú myšlienku k tomuto som si zapísala v roku 2015. O dva roky neskôr som na nej začala pracovať naplno a napísala som si hrubú stavbu, z ktorej do ďalších dvoch rokov vyliezla prvá verzia. Tú som potom ukazovala ešte viacerým ľuďom a na základe ich feedbacku som niektoré veci menila. Prvýkrát som rukopis do vydavateľstiev poslala na začiatku marca 2020, čo potom celý proces ešte na pár rokov vykoľajilo.

Prvá vec, ktorá zaujme na obálke tvojej knihy, sú kvety. Čo skrývajú? Vymýšľala si obálku sama?

Moja editorka v Slovarte, Zuzana Šeršeňová, navrhla, aby na obálke bola jedna z budov, ktoré sú v knihe dôležité. Jedna je v názve, Kocka. To je ubytovňa pre bezdomovcov, v ktorej Vierka býva. Druhou z nich je holostavba, v ktorej spácha to svoje veľké previnenie. Spolu sme teda navrhli, aby v duchu knihy, z takéhoto temného symbolu rástli krásne kvety.

Obálku navrhol Vlado Holina a spoluprácu s oboma týmito ľuďmi, ktorí sú sami umelcami, vnímam ako veľký dar a úžasnú skúsenosť.

Knižku ti vydáva vydavateľstvo Slovart, ide o jedno z najväčších vydavateľstiev na Slovensku. Veľa mladých začínajúcich autorov sa pri vydávaní knihy zasekne práve pri hľadaní vydavateľstva. Ako to vyzeralo v tvojom prípade?

V tom roku 2020 som mala jeden falošný štart, z iného vydavateľstva mi najskôr napísali, že sa im text páči, ale nakoniec to nevyšlo. Vtedy som mala stále tú detskú myšlienku, že ak vydavateľstvá povedia nie, tak to znamená, že kniha nie je dobrá. Takže som ju odložila a začala písať novú.

O rok neskôr mi kamarátka odporučila program Nadácie Tatrabanky, v ktorom sa s úryvkom knihy dá uchádzať o literárne mentorstvo. Mne sa pošťastilo, že si ma na vedenie vybrala spisovateľka Eva Borušovičová. Veľmi ma podporovala a dala mi nádej, že kniha stojí za to. Spolu sme teda rukopis ešte raz prečesali a rozposlali znovu. A tentokrát to vyšlo.

„Za prekrásny večer ďakujem Eva Borušovičová aj všetkým v Slovart – vydavateľstvo najlepších kníh. Aj vám, kto ste prišli a spolu s nami si predstavili svet bez výčitiek a strachu z odsúdenia,“ napísala ku krstu Barbara.

Väčšinou mi autori hovoria, že pri tvorbe majú svoje miesto, kde im to píše najlepšie alebo, že zásadne tvoria v noci. Čo ty? Máš špeciálne miesto alebo čas, kedy prsty po klávesnici behajú rýchlejšie?

Je to jednoznačne večer, pred prácou je pre mňa písanie nereálne. Posledný rok som bola v písaní trochu zaseknutá, lebo som riešila vydanie debutu.

O knihe si sa vyjadrila ako o splnenom sne. Teraz, keď sa zapíšeš medzi slovenských spisovateľov, môžeš prezradiť, či bude mať kniha aj pokračovanie alebo už plánuješ nový príbeh.

Stále tak trochu neverím, že sa to podarilo. Sú s tým spojené aj nervy, aké bude mať kniha recenzie, či nezapadne prachom. Aj z knihy poznať, že úzkosť a stres mi nie sú vzdialené emócie. Ale je to, samozrejme, aj úžasný pocit.

Na pokračovanie to tak celkom nevidím, ale mám v počítači od seba darček. Tým, že som sa na rok vzdala nádeje, že mi Život v Kocke vyjde, som stihla napísať aj veľkú časť nového rukopisu. Teraz sa k nemu pomaly vraciam. Nemám nijakú garanciu, že do tlače pôjde aj ten, ale cítim na sebe, že mi to chýbalo.

Zhovárala sa: Michaela Barczi

The post Barbara Zmušková a jej knižný debut Život v Kocke: Verím, že vďaka hlavnej hrdinke nájdu čitatelia viac zhovievavosti a nehy aj pre seba appeared first on .

Keď v Šali vyslovíme meno Jana Majdlenová, asi niet človeka, kto si ho nespojí s voltížou. Je to jej celoživotná láska a životný štýl. Šaliansku voltíž buduje už 42 rokov od piky, stojí za jej najväčšími úspechmi, v minulom roku dostala bronzový odznak Svetovej jazdeckej federácie a tento rok bude uvedená do siene slávy jazdectva na Slovensku. 

Čo sa dočítate v rozhovore?

• Ako sa Jana Majdlenová dostala k voltíži? 
• Ako vyzerali voltížne preteky v minulosti? 
• Koľko športovcov vychovala Jana Majdlenová ako trenérka a lonžérka?
• Na aké úspechy za 42 rokov voltíže spomína najradšej?
• Ako treba vychovávať koňov, ak sa majú venovať voltíži?
• V čom vidí rozdiel v tomto športe dnes v porovnaní s minulosťou?
• Je o voltíž v našom regióne stále dostatočný záujem?
• Aké úspechy dosiahla v tomto športe ona?
  

  ---

Narodila sa v Bratislave a jazdiť na koni začala ako 11-ročná. Najprv v klube Slávia SVŠT v Ovsišti a po dvoch rokoch v JK Žižka v Petržalke. Tam začala pod vedením MVDr. Juraja Hanulaya, st. pretekať v parkúrovom jazdení. Podľa jej slov je Juraj Hanulay dodnes jej najlepším učiteľom a vzorom v jazdectve.

Čo vás priviedlo do Šale?

Po skončení SOŠ poľnohospodárskej vo Voderadoch som asi rok pracovala ako zootechnička pri koňoch na JRD v Cíferi, kde som sa venovala tréningu mladých jazdcov. Zhodou okolností zavítal na JRD v Cíferi Ing. Ján Humpl, riaditeľ SOUP Šaľa, a ten ma presvedčil, aby som odišla pracovať k nemu na školu ako majsterka odborného výcviku pre chov koní a jazdectvo.

V roku 1978 som teda nastúpila na školu v Šali a pracujem tu až doteraz.

Ako ste sa dostali k voltíži a ako ste zakladali voltížny klub v Šali? 

Voltížnemu jazdeniu som sa začala intenzívne venovať od roku 1980, keď som prevzala lonžérsku štafetu od kolegu Ľudovíta Gyöpösa, ktorý sa voltíži venoval predo mnou asi dva roky. Voltíž prenechal mne a on prešiel na klusácky šport (ľahké dvojkolesové vozíky ťahané koňmi. Pozn. red.).

Aké ste mali vtedy voltížne skúsenosti? 

Keď som prevzala lonžérsku štafetu po pánovi Gyöpösovi, nemala som žiadne skúsenosti s voltížou. V tom čase bola totiž voltíž v začiatkoch, neboli skoro žiadne preteky. Boli len raz za rok Majstrovstvá SR na Agrokomplexe v Nitre a to bolo všetko.

Zakladateľom toho športu u nás na Slovensku bol Štefan Čulen, ktorý začal pre prvých voltížnych trénerov organizovať semináre a sústredenia. Vtedy, samozrejme, neexistoval internet, pripravoval pre nás teda metodické listy s obrázkovými popismi cvikov aj s ich náročnosťou. 

Ako vyzerali vtedajšie preteky?

V tej dobe sa ešte necvičilo na hudbu, každý cvičenec musel mať pripravenú a zapísanú na rozhodcovských listinách svoju zostavu, pričom každý jeden cvik bol prečítaný hlásateľom.

Až od roku 1983 začalo na Slovensku vznikať viac klubov a tým sa aj organizovalo viac pretekov, nielen na Slovensku, ale aj v Česku, kde začali organizovať aj Majstrovstvá ČSSR.

Od roku 1983 sme na SOUP a neskôr na SOS v Šali organizovali veľmi veľa voltížnych pretekov. Celých 25 rokov, až do roku 2010, sme každoročne organizovali Svetové voltížne poháre CVI, ktoré boli známe veľmi veľkou účasťou krajín, niekedy to bolo až 16 krajín.

Pre nás, ako organizátorov, bolo veľkou poctou, že k nám pravidelne chodievala špička pretekárov z celého sveta, ktorí sa k nám vždy tešili a pochvaľovali si rodinnú a priateľskú atmosféru na pretekoch.

Okrem medzinárodných pretekov sme usporadúvali pravidelne Majstrovstvá SR a Slovenské voltížne poháre.

Boli ste od začiatku lonžérkou a trénerkou? Vedeli by ste spočítať, koľko športovcov ste vychovali? 

Za tých 42 rokov mojej kariéry sme spolu s mojím manželom Ladislavom vychovali veľmi veľký počet voltížnych jazdcov, ale presné čísla, to naozaj neviem. V priemere sme štyrikrát do týždňa trénovali okolo 20 – 25 detí.

Ja som sa venovala najmä lonžovaniu, príprave koní, choreografii zostáv, výberu hudby k cvičeniu jednotlivcov, dvojíc a skupín. Manžel, ako bývalý gymnasta, s nimi nacvičoval povinné a voľné zostavy, najmä po gymnastickej stránke, nacvičoval s nimi saltá a premety. 

Nakoľko sa voltíži venovali aj naši dvaja synovia Marek a Lacko, dá sa povedať, že celá naša rodina žila voltížou. Ešte aj mužova mama bola zapojená, lebo nám každý rok šila vyše 600 stužiek, ktoré sme potrebovali pre účastníkov pretekov, ktoré sme na SOUP v Šali organizovali.

Ako vyzerá vaša voltížna práca dnes? Robíte všetko to, čo aj v začiatkoch, teda choreografie, výber hudby, prípravu koní…? 

Dnes sa na voltížnej práci trénera až tak veľa nezmenilo aj keď je v podstate ľahšie tvoriť zostavy na hudbu a choreografiu, lebo internet nám umožňuje získavať najnovšie informácie o voltížnom dianí vo svete a dá sa na ňom nájsť množstvo voltížnych tréningových i pretekárskych videí z celého sveta.

Väčšinou si naši jednotlivci vyberajú hudbu sami, skupine a dvojiciam hudbu vyberám ja. S tými najmenšími deťmi mi veľmi pomáha Beátka Tóthová a ja sa môžem venovať už tým pokročilejším cvičencom.

Ktoré úspechy za tých 42 rokov voltíže v Šali si najviac vážite, ceníte? Ktorý považujete za najväčší úspech šalianskej voltíže? 

Z úspechov, ktoré sme za tie roky získali si najviac cením titul Majstrov Európy z talianskej Brescie. V roku 2005 sme s našou seniorskou skupinou na koni FLASH konečne získali zlaté medaily po mnohých rokoch nepopulárnych štvrtých miest zo svetových šampionátov. Táto prvá zlatá medaila bola aj vôbec prvou v histórii, vrátane bývalého Československa, keď jazdectvo získalo takýto úspech. Prví, ktorí ho dosiahli, boli šalianski cvičenci Radoslav Psota, Adrián Tóth, Tomáš Sator, Silvia Ižmanová, Alexandra Vavrová, Dušan Barci a Lucia Vlasáková. 

Ďalším mimoriadnym úspechom bola v roku 2006 bronzová medaila, ktorú v kategórii mužov na Svetových jazdeckých hrách a MS získal môj syn Ladislav Majdlen. Je to zatiaľ tiež prvá a jediná medaila, ktorú niekto zo Slovenska v jazdectve ako jednotlivec na Svetových jazdeckých hrách dosiahol.

Potom to boli ešte ďalšie bronzové medaily – rok 2007 Majstrovstvá Európy Kaposvár (Hun) – 3. miesto skupina junior a 3. miesto skupina senior a rok 2008 – 3. miesto skupina junior.

Je treba na voltíž špeciálne vychovávať koňov? Spomeňte niektorých šalianskych voltížnych koníkov…

Samozrejme, že vo voltížnom jazdení nesmieme zabudnúť na našich štvornohých partnerov – kone, na ktorých trénujeme a pretekáme. Je veľmi dôležité, aký výkon podá aj kôň, značne to ovplyvňuje aj celkový výsledok. Naše kone to mali ťažšie ako ostatné, lebo na svojom chrbte, niesli tie najťažšie skupiny, predvádzali sme na nich ťažké trojice, veľké zdvíhačky, odskoky saltami, premetmi, niekedy niesol kôň na svojom chrbte 200 kg záťaž.

Naše koníky to našťastie vždy perfektne zvládli a boli našou veľkou oporou v pretekoch. A ja som veľmi hrdá, že Kapitán, Nero, Časeň, Nitran boli kone, ktoré sa narodili u nás na škole a boli zo šalianskeho chovu.

Ale aj ďalšie výborné kone Barón, Vilam, Flash robili výborné meno slovenskému chovu koní.

Príprava dobrého voltížneho koňa trvá 2 až 3 roky, a potom je tiež dôležité, aby kôň bol rozumne trénovaný, aby vydržal viac rokov. Ja som mala to šťastie, že nakoľko má škola svoj chov koní, mohla som si vyberať a pripravovať kone na voltíž.

Vždy som mala v príprave a v tréningu 4 až 6 koní. Poznám ich už od mladého veku, ich povahu a charakter. Všetky naše voltížne kone sa vyznačovali výborným charakterom, peknými drezúrnymi chodmi a chuťou pracovať na kruhu.

Sú ešte nejaké méty, ktoré by ste chceli získať so šalianskou voltížou? 

Za tie roky mojej práce vo voltíži a za všetko, čo sme dosiahli, už si nedávam pred seba žiadne méty. Som však stále tréner a športovec, ktorý keď chodí s deťmi na preteky, chce vždy dosiahnuť čo najlepšie umiestnenia.

Dnes je voltíž v regióne rozdrobená do viacerých klubov, je to dobre, či to znižuje jej úroveň? Aký bol v Šali záujem o tento šport v začiatkoch a ako je to dnes?

Priamo u nás na škole máme hneď tri voltížne kluby, do ktorých sa počas celého roka môžu hlásiť deti zo Šale i širokého okolia. O voltíž je v Šali ešte dosť veľký záujem, aj keď už nie taký, ako to bolo pred rokmi.

Momentálne voltíž na Slovensku prežíva tzv. výmenu generácie. Starší seniori, ktorí prinášali Slovensku úspechy poodchádzali a teraz sa pripravujú najmä deti a juniori. Nakoľko na medzinárodných pretekoch sa začína súťažiť od 12 rokov a na šampionáte od 14 rokov, musíme si ešte na výsledky viacerých talentov počkať.

Je dôležité, aby sa do voltížnych klubov nahlasovalo dosť detí, aby mali tréneri z čoho vyberať, čo je v dnešnej dobe dosť problém, lebo sa viditeľne znižuje záujem detí športovať.

A pri konskom športe treba rátať s tým, že kôň je živý tvor a nie dajaké náradie, ktoré po tréningu odložíme do kúta. Musíme rátať pol hodinu pred tréningom koňa vyčistiť a po tréningu opäť pol hodina na vyčistenie a nakŕmenie. Je to síce starostlivosť navyše, ale zároveň to prináša potešenie, vytváranie si vzťahovej lásky k živému tvorovi a k celej prírode.

Zmenil sa nejako prístup detí a rodičov k voltíži oproti minulosti?

Na Slovensku je dnes tendencia v tomto športe zameriavať sa hlavne na tréning jednotlivcov, na čo hlavne tlačia aj rodičia. Predtým sme vychovávali a trénovali deti, aby boli súdržné a tým, že cvičili za družstvo a bojovali za svoju TJ, budovali sme v nich aj hrdosť na klub v ktorom vyrástli. Teraz sa, bohužiaľ, stretávame len s tým, že každý bojuje len sám za seba, za svoj individualizmus a vytráca sa z detí tímový duch.

Starší voltižáci, ktorí u nás predtým pôsobili, najčastejšie spomínajú práve na to, aký skvelý tím boli, vznikali medzi nimi dlhodobé priateľstvá a vzťahy, v kolektíve ľahšie prekonávali stres a strach z pretekov, všetci spoločne sa tešili z víťazstva a spolu plakali, keď to niekedy nevyšlo podľa predstáv.

A to dnešnej voltíži chýba, ten kolektívny duch.

Aj vy osobne ste získali ocenenia za prácu ako lonžérka – aké a čo to obnášalo? Čo pre vás osobne znamená voltíž?

Voltíž bola a vždy bude mojou láskou a životným štýlom. Pokiaľ niečo milujete a odovzdáte mu seba samého, tak na dobré výsledky netreba dlho čakať.

Áno, za svojej kariéry som získala veľa ocenení a vyznamenaní. V roku 2022 mi bol pridelený bronzový odznak FEI (svetovej jazdeckej federácie). V tomto roku mám byť uvedená do siene slávy jazdectva na Slovensku.

Ale žiadne vyznamenanie nenahradí ten pocit, že moja práca nebola zbytočná, mala zmysel a urobila veľa ľudí spokojných a šťastných.

Jedna moja bývalá zverenkyňa, keď z voltíže odchádzala mi povedala: „Ďakujem vám pani majsterka za prekrásne detstvo, ktoré som prežila vo voltíži u vás.“ A to je pre mňa najdôležitejšie, robiť svoju prácu tak, aby prinášala radosť nielen mne, ale aj tým, ktorým venujem svoj čas a energiu.

Zhováral sa: Ivan Aľakša
Foto: archív JM

The post Trénerka a lonžérka Jana Majdlenová sa šalianskej voltíži venuje 42 rokov: Dnešnej voltíži chýba kolektívny duch appeared first on .

Roman Magáth založil svoju firmu DAJKY s. r. o. ešte pred pandémiou v roku 2019. Za toto obdobie vytvorili po celej Európe niekoľko športovísk, nainštalovali tisícky metrov štvorcových umelých povrchov, realizovali národný štadión na Faerských ostrovoch a budú sa spolupodieľať aj na prípravách štadiónov pre Olympijské hry v Paríži 2024. S Petrom Goldbergerom sa dali dokopy kvôli myšlienke priniesť ekologické technológie aj do Indie, kde Peter absolvoval niekoľkomesačnú odborno-pracovnú stáž na veľvyslanectve SR v Dillí. V súčasnosti pracuje ako obchodný manažér so zameraním na zahraničný obchod (najmä medzi Slovenskom a Indiou). V jednom z najluxusnejších hotelov v Indii zorganizovali začiatkom októbra 2022  konferenciu, ktorá mala veľký úspech. 

Dva roky dozadu sme písali o Petrovi, ešte ako o študentovi, ktorý sa vďaka svojmu záujmu o Indiu  dostal na odbornú stáž na veľvyslanectvo SR v Dillí (India). V tom čase pracoval ako asistent ekonomického diplomata.

„S Romanom sa poznáme už veľmi dlho, po vyjdení článku mi zavolal a spýtal sa, čo si myslím o tom, že by jeho firma expandovala do Indie, či by to vôbec bolo možné. O tomto nápade som povedal aj ekonomickému diplomatovi SR pôsobiacemu v Indii, ktorého táto myšlienka nadchla,“ hovorí o prvej myšlienke Peter.

Roman v tom čase s firmou ešte len začínal, fungoval necelý rok a nemal dostatok financií na expandovanie. Nápad ale zotrval v podvedomí a po úspešnom roku 2022, kedy v celej Európe nainštaloval viac ako 600 tisíc m2 umelých povrchov a úspešne realizoval napr. obrovský projekt národného štadiónu na Faerských ostrovoch, si povedali, že nastal vhodný čas ich prvotnú myšlienku pretaviť do reality. 

Konferencia v najluxusnejšom hoteli v Indii

Po tom, ako získali plnú podporu od slovenského veľvyslanectva v Indii sa pustili do organizácie konferencie, na ktorej predstavili nielen firmu a jej výsledky, ale aj inovatívne technológie, nové ekologické materiály a postupy. Konferencia sa konala v jednom z najluxusnejších hotelov v hlavnom meste Indie (Naí Dillí) – The Imperial.

„V Indii si dajú záležať na prestíži a mieste, kde sa idete prezentovať. Peťo kultúru a ľudí už poznal, ja som bol úplný nováčik a môžem povedať, že ma úprimne prekvapili. Nezaujímalo ich, že materiály, z ktorých moji pracovníci robia povrchy, poznám, lebo sám som pracoval v tomto odvetví. Zaujímala ich moja stratégia, ako sa viem prezentovať, aké mám vízie a čo ponúkam. Na Slovensku a na západe, kde som doteraz pôsobil, sú ľudia iní, tu si vás vážili, pýtali sa otázky,“ hovorí o zážitku Roman, ktorý s firmou DAJKY vybudoval niekoľko stoviek športových povrchov po celej Európe.

Na konferenciu prišiel aj miestny minister kultúry a významne ich podporil najmä slovenský ekonomický diplomat Patrik Líška, ktorého hlavnou úlohou je otvárať Slovákom príležitosti v Indii. 

Jedno ihrisko z dielne DAJKY stojí aj v Šali

„Na Slovensku staviame menšie ihriská na komplet, v zahraničí inštalujeme iba koberce na už vopred pripravený povrch. Ak by sme to robili na komplet, bolo by to finančne i časovo náročné,“ vysvetľuje Roman. Ihriská šalianskej firmy nájdete, napríklad v Nemecku, Belgicku, na Islande, ale aj vo Francúzsku, kde sa bude firma DAJKY pri spolupráci s ostatnými dodávateľmi podieľať aj na výstavbe športovísk pre Olympijské hry v Paríži v roku 2024. 

Jedno ihrisko stojí, samozrejme, aj v rodisku Romana, v Šali. Ide o ihrisko na Základnej škole Ľudovíta Štúra. Bol by rád, ak by nebolo posledné.

„Šaľu mám rád, vyrastal som tu, začala sa tu moja cesta k tomu, čo robím dnes a rád by som mestu vrátil, čo dalo ono mne. Touto cestou by som takisto rád poďakoval aj šalianskym kolegom, ktorí pôsobia v rovnakom segmente. Len málokto totiž vie, ale v Šali máme štyri úspešné firmy, ktoré sa venujú takémuto typu podnikania. Od nich som sa ja sám veľmi veľa naučil a bol by som nesmierne rád, ak by sme si niekedy v budúcnosti našli opäť k sebe cestu a nadviazali spoluprácu. Pretože vďaka spolupráci by sme s určitosťou vedeli dosiahnuť viac a to nielen na Slovensku, ale napríklad aj v ďalekej Indii, prípadne kdekoľvek vo svete. Mojím ďalším veľkým snom je vybudovať ihrisko v medzihrádzovom priestore, kde zvyknú bývať kolotoče. Je to podľa mňa jedna z najkrajších častí nášho mesta, kúsok od vody, v prírode. Verím, že tento sen sa raz splní v spolupráci s mestom. Nezabúdam odkiaľ som prišiel, som vďačný za všetko čo som sa v našom meste naučil,“ prezradil svoje plány do budúcnosti. 

Ako prví na Slovensku začali využívať pri trávnikoch ekologickú korkovú náplň 

V Indii plánujú ponúkať celý kobercový systém. “Podklad by nám spravila miesta firma a my by sme aplikovali podložku, samotný trávnik a jeho výplň. Zatiaľ čo v minulosti boli iba náplne z mletej gumy, dnes sú rôzne biologické EKO varianty, napríklad korková náplň, ktorú používa aj moja firma,” rozpráva Roman. Práve šalianska firma DAJKY s. r. o. bola prvá na Slovensku, ktorá začala využívať korkové náplne. “Prvé ihrisko s korkom sme spravili v Dunajskej Strede (v spolupráci s ďalšou šalianskou firmou Sporter), dve v Pezinku a jedno v Košiciach,” dodáva. 

V Indii sa vyrába aj gumový granulát, ktorý sa využíva ako náplň do trávnikov, nové materiály sú ale pre krajinu zaujímavou možnosťou. “Vieme, že biologický variant náplne je drahší, ale ide o novú technológiu, ktorá je prospešnejšia pre životné prostredie a práve to ľudí na veľvyslanectve v Indii zaujalo. Snažia sa totiž zlepšiť stav životného prostredia v ich veľkej krajine,” vysvetľuje Peter. 

Nedostatok vody v Indii 

Druhým dôvodom, prečo sa rozhodli pre Indiu je z ich pohľadu akútny nedostatok vody. “Chceme im ukázať, že umelý povrch má veľké výhody najmä kvôli tomu, že ho nie je nutné neustále zavlažovať. V Indii majú totiž akútny nedostatok vody a nemôžu si dovoliť zavlažovanie. Počas období sucha by potrebovali na športoviská s klasickou trávou veľmi veľa vody. Je to preto pre nich výhodné riešenie,” rozpráva o dôvodoch Peter, ktorý v Indii istý čas už strávil.

V Európe sa v spojení s ihriskami s umelým povrchom hovorí aj o potrebe budovania nádrží na zadržiavanie dažďovej vody, ktorá cez ihrisko pretečie. Voda sa dá zbierať a použiť na zavlažovanie zelene v okolí alebo iné účely. 

V januári začínajú stavať pilotný projekt

Začiatkom budúceho roka firma DAJKY začne budovať prvé ihrisko ako pilotný projekt s plnou podporou veľvyslanectva SR. “Pôjde o pilotný projekt, vybudujeme ihrisko s korkovou výplňou a umelým povrchom vedľa klasického ihriska so živou trávou. Bude to slúžiť ako príklad, ako môžu športoviská v ich krajine v budúcnosti vyzerať a aké sú medzi nimi rozdiely / výhody z pohľadu údržby. Bude to model na predstavenie našich technológií, materiálov a našej práce,” hovorí o projekte Roman.

“Máme plnú podporu ambasády, na oficiálne otvorenie ihriska plánujú zavolať aj indického ministra športu, ministra zahraničných vecí, čo bude veľká reklama nielen pre Slovensko, ale i naše mesto,” dodáva Peter.

Nachystané majú už aj vlastné priestory a kanceláriu, ako aj prvých zamestnancov na rozbeh v novej krajine. Peter sa po ukončení vysokej školy stal obchodným manažérom zastrešujúcim najmä obchod medzi Slovenskom a Indiou, a tak je aj po stáži v Indii stále v kontakte s miestnymi diplomatmi. S Romanom študovali obaja na FPVaMV v Banskej Bystrici odbor medzinárodné vzťahy. 

Pracovné miesta pre miestnych 

Roman vo svojej firme v súčasnosti zamestnáva iba Slovákov, ktorí s ním jazdia po celej Európe. V Indii by chcel pripraviť nové pracovné miesta aj pre miestnych. “Ich pracovné a platobné podmienky v krajine sú biedne, rád by som im ponúkol lepšie podmienky a stálu prácu. Na začiatok budú na ihrisku pracovať traja moji pracovníci s tromi miestnymi, aby sa od nich všetko naučili a získali skúsenosti, postupne budeme tento pomer znižovať,” rozpráva o práci pre Indov Roman. Zaškoleným Indom chce dať v budúcnosti možnosť vycestovať za prácou aj do Európy. 

India má dve tváre 

Peter mal už možnosť spoznať obe tváre Indie, chudobnú, kde je bežné, že nájdete ľudí bývať v stane pri ceste a rozvinutú časť, kde ľudia žijú na veľmi vysokej úrovni.

Pre Romana to bola úplne nová skúsenosť. “Samozrejme, sme si pozreli hlavné mesto, majestátny Taj Mahal, vyskúšali sme výbornú indickú kuchyňu, ale čo mňa najviac zaujalo bol charakter ľudí. Sú nesmierne inteligentní, vďační, vážia si ľudí. Precestoval som kvôli práci mnoho krajín, ale India má svoje špecifické čaro,” dodáva na záver Roman. 

Michaela Harabišová
Foto: archív Romana a Petra

The post Šaľania Roman Magáth a Peter Goldberger na veľvyslanectve v Indii: Indom predstavili inovatívne technológie a ekologické materiály, ktoré sa využívajú v Európe appeared first on .

Rodáčka zo Šale mala k fotografii blízko už odmalička kvôli svojej mame Eve Korgovej, ktorá pôsobila ako redaktorka vo viacerých periodikách. Aj ostatní členovia rodiny sa venujú fotografii a motivovali Evelínu, aby sa sama tomuto krásnemu koníčku venovala. 

Vaša mamička bola redaktorkou vo viacerých novinách, bola práve ona vašou motiváciou k tomu, aby ste začali fotiť aj vy? 

Odmalička som mala blízko k fotografii, práve kvôli tomu, že moja mamička bola redaktorkou. U nás doma sa preto vždy veľa fotilo, tvorilo, písalo a skladalo.  Z detstva si spomínam na mamin fotoaparát Olympus a Pentax, ktorým fotila, môj brat vyvolával fotky vo svojej čiernej komôrke. Spoločne sme pomáhali mame vytvárať noviny, takže som fotografiami bola obklopená už od útleho detstva, za čo som vďačná. 

Kedy ste začali fotiť vy? Skúšali ste fotiť už ako dieťa či to prišlo neskôr? 

Po škole som odišla na nejaký čas pracovať do Talianska, kde čas na tvorbu nebol, keď som sa vrátila, rozbiehala masážny salón a učila v jazykovom centre. Masírujem dodnes, fotografovanie je pre mňa koníček.  Neskôr sa mi narodila dcérka, tak sa mi opäť nedalo venovať mojim koníčkom. Fotografovaniu som prepadla úplne počas pandémie. Tak ako mnoho iných som mala čas spomaliť a venovať sa niečomu kreatívnemu. 

Napriek tomu, aká to bola doba, odhliadnuc od všetkého zlého, pre mňa to bolo najkrajšie kreatívne obdobie. Milovala som sa stratiť v zachytávaní záberu aj na 4 – 5 hodín. Fotografovanie je pre mňa úplný relax, vypnutie, FLOW, keď neexistuje nič iné. Moje fotografie vo mne vyvolávajú pokoj ,nežnosť dobrý pocit a budem rada keď sa tieto pocity prenesú aj na ľudí.

Vaša mama nebola jedinou členkou rodiny, ktorý sa venuje foteniu. Fotí aj váš brat, je pre vás inšpiráciou?

Áno, môj brat tiež fotí, k fotke mal rovnako ako ja vplyvom našej mamy blízko a chytilo nás to nakoniec oboch. Bol mi istou inšpiráciou, aby som začala aj ja, nakoľko s fotením začínal ako prvý. Môj najväčší kritik je ale moja 13-ročná dcéra, ktorá ma mimochodom tiež dobré oko na fotenie, zostáva to teda v rodine.  Fotky ukazujem jej, môjmu bratovi a môjmu priateľovi. Od nich dostávam spätnú väzbu. 

Dnes sa už dá na súčasné smartfóny odfotiť krásne fotografie, čoraz viac ľudí preto nepoužíva foťáky, ale vystačí si aj s mobilom. Čo si myslíte o tomto trende? Nahradia alebo nahradili už fotoaparáty v mobiloch foťáky? 

Ja sama používam pri fotení aj foťák v mobile. Ak chcem odfotiť niečo narýchlo, postačí mi aj smartfón. Osobne ale preferujem fotiť s fotoaparátom, s tým  sa viem viac pohrať a fotografia je kvalitnejšia. Na fotenie používam hybridný bridge fotoaparát.

Najradšej fotím prírodu, čo je vidieť aj pri mojich fotografiách, práve prírodné scenérie sú na nich zachytené najčastejšie. 

Vystavovali ste už svoje fotografie verejnosti? Vieme, že koncom roka 2022 boli vaše fotky vystavené v minigalérii Mestského úradu v Šali, ako vnímate túto výstavu? 

Svoje fotografie som ešte nikdy nevystavovala verejnosti, priznám sa, že sama som bola zvedavá, aké budú ohlasy ľudí.  Milo ma prekvapili.  Verím, že fotografie priniesli Šaľanom pekné emócie, trošku krásy, nehy a dobrej energie. Som vďačná za túto novú skúsenosť ,ktorá ma posúva ďalej. 

Zhovárala sa: Michaela Barczi
Foto: Evelína Korgová

The post Evelínu Korgovú k fotografii priviedla jej mama, fotografie tvorí dušou appeared first on .

Šalianku Elenu Dubovú mnohí Šaľania poznajú ešte ako zdravotnú sestru. Na dôchodku vo svojej profesii z časti stále zostala – s Červeným krížom Šaľa chodí vypomáhať na rôzne podujatia. Ako malá rada kreslila, v škole vystavovali výkresy, ktoré namaľovala na hodinách výtvarnej výchovy, no potom čo sa vydala a mala deti s výtvarným umením na dlhé roky prestala. Počas pandémie znova objavila jeho čaro a začala tvoriť. 

Pandémia a izolácia, v ktorej sme sa v marci 2020 všetci spoločne ocitli zasiahla najmä seniorov, ktorí žili sami bez rodiny. V tomto období boli niekoľko mesiacov sami, nemohli sa stretávať s priateľmi, rodinou, chodiť na podujatia, ktoré sa pre nich organizujú, ani si sadnúť do spoločnosti na kávu a zákusok. V rovnakej situácii sa ocitla aj Elena Dubová.

„Bolo to náročné, som veľmi spoločenský človek, po tom, čo mi zomrel manžel, som sa neuzatvorila pred svetom, ale rozhodla sa žiť. Preto som aj členkou Jednoty dôchodcov Slovenska, dobrovoľníčkou v Červenom kríži Šaľa, priateľom Únie nevidiacich a slabozrakých so sídlom v Šali a dokonca som začala študovať aj na univerzite tretieho veku. Pri mojej práci zdravotnej sestry som bola zvyknutá byť medzi ľuďmi. Zrazu som sa ocitla sama, mala som smutné myšlienky, a preto som potrebovala zamestnať myseľ ,“ hovorí o ťažkom období spoločensky založená Elena Dubová. 

Po rokoch sa vrátila k umeniu

Veľa voľného času a izolácia ju nakoniec doviedli späť k umeniu, ktorému sa venovala ako dieťa. „Keď som bola dieťa, mama veľa vyšívala, hrala jej pritom taká komorná hudba a ja som sa nudila. V Tešedíkove, kde sme vtedy žili, nebola v tom čase žiadna umelecká škola. Začala som si pri mame kresliť sama. Moje výkresy sa páčili aj v škole, kde ich začali vystavovať. Neskôr som robila kronikárku, kde som tiež zdobila strany kresbami,“ spomína na detstvo na dedine. 

Na strednej zdravotníckej škole vo svojej záľube kresliť a maľovať pokračovala. „Spomínam si, ako som na Deň učiteľov namaľovala na biely veľký baliaci papier čiernou tuhou Jána Amosa Komenského. A potom ma poprosili, aby som nakreslila niečo aj na chodbu,“ hovorí o stredoškolských časoch. Keď mala 19, prvýkrát sa vydala, neskôr mala deti a na maľovanie nebol popri práci a starostlivosti o deti čas.

„Všetko zmenila pandémia. Keď už som bola obklopená samými zlými správami, odišla som do Pemy, ktorá bola v tom čase zatvorená, ale mohli ste zavolať a oni vám nachystali tovar. Prevzala som si cez okienko akrylové farby, štetce a všetko, čo som potrebovala. Prišla som domov a začala som tvoriť. Cítila som sa, ako by neprešiel žiadny čas, odkedy som maľovala naposledy. Práve tvorba mi pomohla prekonať zlé obdobie,“ hovorí o návrate k štetcom. 

V rodine majú niekoľko nadaných umelcov, akademickú maliarku. „Najprv som začala tvoriť stromčeky, 3D maľby, keď som lepila na výkres kamienky alebo aj mince a následne maľovala,“ hovorí o začiatkoch. Stromčeky sa páčili aj kamarátkam, okrem nich ale začala na výkresy aj maľovať akrylovými farbami.

Jeden z prvých výkresov nám priniesla ukázať do redakcie, odzrkadľuje zdravotníkov, ktorí počas pandémie siahli na vlastné dno, aby pomohli iným. „Ja sama som bola dlhé roky zdravotná sestra. Súcitila som so zdravotníkmi v prvej línii. Namaľovala som zdravotníčku s rúškom, vyjadrila som maľbou svoje terajšie pocity,“ hovorí o jednej z prvých malieb. 

Najradšej maľuje abstrakt a ženské tváre

Najradšej maľuje ženy, ženské tváre, ale skúšala už maľovať aj zvieratá a abstraktné scenérie, pri ktorých rada tvorí 3D maľby. „Maľujem na výkresy, zatiaľ si netrúfam na plátna. Na mojej záhrade som ale už pomaľovala aj kamene, susedkám sa veľmi páčili a každej som nejaký darovala. Maľby nepredávam ani neponúkam, robím ich pre seba, svojich blízkych. Niektoré sa naozaj mnohým páčili a chceli ich aj kúpiť, ja ale nemám srdce na to, aby som ich dala preč, spája ma s nimi emočné puto,“ vysvetľuje. 

Pri maľovaní používa predlohy, ale dáva do nich kúsok seba. „Veľa inšpirácie čerpám z Pinterestu, skúšam rôzne techniky maľovania. Ale nikdy nie je obraz úplne rovnaký ako predloha, snažím sa doň vložiť niečo zo mňa, niečo čo ma vystihuje. Mám rada farby, abstraktné umenie, a to sa snažím vložiť do mojich diel,“ opisuje svoju tvorbu. 

Možno raz jej diela uvidíme na nejakej miestnej výstave. Zatiaľ sa svojej tvorbe bude venovať v kuchyni za stolom, kde vznikajú všetky jej diela. 

Zhovárala sa: Michaela Barczi Harabišová 

The post Elena Dubová a jej maľby: Maľovanie jej pomohlo prekonať pandémiu appeared first on .

Na prvé funkčné obdobie poslanca sa chystá aj Miloslav Kollár. Do Mestského zastupiteľstva v Šali sa dostal vo volebnom obvode 1. Kandidát Tímu kraj Nitra – združenia kandidátov Nitrianskeho kraja od občanov získal 507 hlasov.

Štyridsiatnika Miloslava, ktorý je absolventom politológie na UKF v Nitre, môžu obyvatelia mesta poznať ako vedúceho Čajovne Na Konci Vesmíru. Už na univerzite sa angažoval v študentskom parlamente. So Šaľou ho však spájajú najmä komunitné aktivity. „Toto je môj prvý mandát v mestskom zastupiteľstve, takže som pripravený skúsenosti v komunálnej politike zbierať,“ vraví Miloslav, ktorý o sebe hovorí, že hlavnou prioritou, ktorej sa chce venovať je oblasť kultúry. S ňou má ako organizátor kultúrnych podujatí dlhoročné skúsenosti.

„Tiež sa zaujímam o oblasť životného prostredia a chcel by som pomôcť presadiť vážený zber odpadu, aby tí, ktorí ho separujú, boli odmenení. Trápi ma aj dopravná situácia v meste, ktorá by sa dala zlepšiť reguláciou parkovania, úpravou prejazdnosti niektorých ulíc a podporou alternatívnych spôsobov presunu (MHD, bicykel),“ vymenúva ďalšie oblasti, ktorým by sa rád v budúcnosti venoval.

Niektorých poslancov pozná osobne, ostatných spoznať plánuje. „Verím, že sa podarí nadviazať konštruktívnu spoluprácu a vytvoriť tím, ponúkajúci efektívne riešenia,“ hovorí. „Podľa môjho názoru chýba v Šali priestor pre alternatívnu kultúru a menšinové kultúrne žánre. Kedysi sme v meste mali najnavštevovanejšie kluby na Slovensku, dnes musia mladí ľudia cestovať za alternatívnou kultúrou inam. S materiálno-technickou pomocou mesta a prípadným využitím mestských priestorov by sa možno podarilo vrátiť takúto menšinovú kultúru späť,“ pridáva ďalší námet do diskusie k rozvoju mesta.

Slovu Šaľanov nový poslanec zanalyzoval aj pohľad na nízku volebnú účasť, keď približne dve tretiny voličov svoj hlas neodovzdali nikomu. „Podľa mňa za to môže tzv. naučená bezmocnosť. Keď sú požiadavky voličov dlhodobo ignorované, tí strácajú vieru, že je voľbami možné niečo zmeniť. Verím, že sa v nasledujúcich rokoch podarí zvýšiť záujem občanov nášho mesta o komunálnu politiku,“ dodal v rozhovore poslanecký nováčik Miloslav Kollár.

(ml)

The post Budúci poslanec Miloslav Kollár: Trápi ma doprava i zber odpadu, som pripravený zbierať skúsenosti appeared first on .

Po prvýkrát zasadne do Mestského zastupiteľstva v Šali Ildikó Jarošová, ktorá vyše dve desaťročia pracuje na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v Šali. V komunálnych voľbách dostala 470 hlasov. 

Priority? Sociálne veci v širšom kontexte

„Medzi moje najväčšie priority patria sociálne veci v širšom kontexte. Ide hlavne o  kvalitné poskytovanie sociálnych služieb, stále je rastúci dopyt po opatrovateľskej službe, po ambulantnej forme sociálnej služby. Budem podporovať národné projekty a spoluprácu s implementačnou agentúrou,“ vraví matka dvoch detí Ildikó, ktorá sa narodila v Šali a už 32 rokov býva v mestskej časti Veča.

„S rastúcim počtom detí s pervazívnymi vývinovými poruchami a poruchami správania sa budem snažiť o podporu integrácie detí do bežných materských škôl a základných škôl,“ opisuje ďalšiu prioritu, ktorej sa chce venovať po nástupe do funkcie.

Predchádzajúcich osem rokov pracovala Ildikó ako členka sociálnej komisie pri zastupiteľstve. Vraví, že už tam bola v kontakte s poslancami „zastupiteľstva pri riešení problémov našich občanov. V podstate budem intenzívne pokračovať v tejto práci ako poslanec,“ povedala Slovu Šaľanov. Väčšinu z nich pozná osobne. „Nevyhýbam sa žiadnej problematike, som otvorená i ďalším výzvam,“ pokračuje.

Sociálny taxík v Šali

V Šali tiež podľa jej slov „absentuje prepravná služba alebo sociálny taxík“.  „Viem, že to zaťažuje rozpočet mesta,  ale nemôžeme zatvárať oči pred ťažko zdravotne postihnutými občanmi, ktorí majú narušenú mobilitu a problémy s prepravou hlavne do zdravotníckych zariadení, tak isto generácia seniorov v pokročilom veku by potrebovala takúto službu.  Pomoc potrebujú samozrejme aj  osamele žijúci ľudia bez ohľadu na vek a zdravotné postihnutie, ktorí sa nemôžu obrátiť na rodinu,“ uvádza Ildikó Jarošová, ktorá ďakuje všetkým voličom mestskej časti Veča za mandát, ktorý dostala.

„Účasť voličov v komunálnych voľbách vo všeobecnosti býva výrazne nižšia ako pri iných voľbách. Dôvodom pri týchto voľbách mohla byť dlhotrvajúca pandemická situácia, prípadne jesenné prázdniny, sviatočný víkend pamiatky zosnulých. Ľudia sú unavení z politickej situácie – zrejme aj z toho pramení  účasť voličov na komunálnych voľbách,“ dodáva na záver Ildikó Jarošová.

ml

The post Absentuje tu prepravná služba, otvorená som i ďalším výzvam, vraví Ildikó Jarošová appeared first on .

Do nového Mestského zastupiteľstva v Šali nastúpi aj študent 4. ročníka Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre Tomáš Benkovič, ktorého verejnosť posledné roky vníma ako predsedu mládežníckeho parlamentu mesta Šaľa a občianskeho združenia Šaľania. V druhom volebnom obvode získal 782 hlasov. 

„Roky sa venujem rozličným aktivitám v meste, aktívne sa zúčastňujem akcií zameraných na rozvoj a zveľaďovanie mesta a nápadmi a postrehmi sa podieľam na vývoji mesta a kultúry v ňom. Mojou prioritou je pokračovať v doterajšej práci, chcem, aby sme tu mali širšie možnosti spoločného kultúrneho a sociálneho vyžitia všetkých vekových kategórii,“ vraví v prvej reakcii po zvolení Slovu Šaľanov.

„Nakoľko naše mesto je menšie a ako som spomenul participujem a vytváram aktivity v meste, poznám prakticky každého z poslancov. Spoluprácu si viem predstaviť na úrovni hľadania spoločných kompromisnych riešení ako jeden tím,“ pokračoval. Hoci je „mladý vekom“, skúsenosti mu nechýbajú, tvrdí.

Zbierať chce preto podnety od občanov, známych, kolegov i kamarátov. „Tie potom budem aplikovať a zapracovávať do projektov, ktoré sa týkajú mesta,“ pripomína Tomáš, ktorý stojí za skupinou mladých ľudí, ktorí zorganizovali desiatky podujatí pre mládež a dospelých. Za ich aktivitu získali v minulosti aj ocenenie Top subjekt od Asociácie krajských rád mládeže a Tvorivý čin mesta Šaľa 2020.

Volebnú účasť veľmi nerieši. „Volebné právo nie je povinnosť. A tak to podľa mňa zobral každý. Kto cítil potrebu a chuť ísť vyjadriť svoj názor, tak tak vykonal. Kto nie, nie, nič sa nedeje, asi sú spokojní s vedením a riadením mesta ako takého. Samozrejme, osvetu o voľbách a ich dôležitosti bude treba podporovať priebežne,“ dodal nový poslanec Mestského zastupiteľstva v Šali Tomáš Benkovič.

(ml)
Snímka: Archív Tomáša Benkoviča

The post Chcem pracovať na tom, aby sme tu mali širšie kultúrne vyžitie, vraví najmladší poslanec mesta Tomáš Benkovič appeared first on .

Šaľu trápia mnohé problémy, hovorí Slovu Šaľanov Ingrid Kántorová, ktorú občania zvolili ako „nováčika“ do Mestského zastupiteľstva v Šali.

 „Je mi jasné, že táto práca prináša veľa demotivujúcich momentov, no zdá sa mi, že nastal čas riešiť niekoľko zásadných tém mestského rozvoja a náš volebný program prináša efektívne riešenia. Myslím, že sa za ne oplatí zabojovať,“ hovorí jedna z členiek Tímu kraja Nitra – Zmena pre Šaľu, ktorá získala v nedávnych komunálnych voľbách podporu 607 hlasov.

V Šali býva od narodenia. Hoci vyštudovala chémiu, viac ju lákal svet médií a eventov, kde pracuje už 14 rokov. Šalianskej komunite sa začala venovať viac po založení PR & event agentúry Bon Žúr.

„Komunálnu politiku som v minulosti sledovala len „z druhej rady“. Môj manžel bol poslancom Mestského zastupiteľstva dve volebné obdobia a poslancami boli aj niektorí naši priatelia,“ hovorí Ingrid, ktorú mnohí poznajú najmä odvtedy, ako začala v meste každoročne organizovať Retro diskoples a detský festival Šaľa Maxifestík.

Riešiť chce parkovanie i systém komunálneho odpadu

V novom zastupiteľstve pozná osobne viacerých poslancov. „Bez ohľadu na osobné vzťahy však verím, že všetkým bude záležať na riešení problémov, ktoré si mesto naliehavo vyžaduje,“ uvádza.

Za tie označuje „zmeny v parkovacej politike, zbere komunálneho odpadu a údržbe zelene v meste“. Priorít má viac. Hovorí, že sa chce zasadiť za to, aby v meste fungovať „skutočný“ participatívny rozpočet, začala sa riešiť parkovacia politika a systém komunálneho odpadu. „Hoci zameranie mojej práce má najbližšie ku kultúrnej oblasti, myslím si, že bude urgentnejšie riešiť iné otázky chodu mesta,“ spomína.

„V meste sa už roky uspokojivo nerieši parkovanie na sídliskách, ale hlavne na pešej zóne,“ opisuje ďalší problém. Je podľa jej slov „veľmi pravdepodobné, že časom sa to bude len zhoršovať, táto situácia si vyžaduje premyslený systém“.

Nespokojná je so stavom zberu odpadu. „Keďže odpad poctivo triedim, je mi ľúto, že väčšina Šaľanov k tomu nemá dostatočnú motiváciu a pri rovnakých platbách za komunálne odpady sa to asi nezmení. Riešenia nemusíme vymýšľať, stačí sa pozrieť do obcí, kde to funguje lepšie a členovia nášho tímu ich načrtli v programe, ktorý je na stránke www.zmenapresalu.sk.“ 

Volebná účasť? Ostáva dúfať, že o bude nabudúce lepšie

„Volebnú účasť zjavne ovplyvnil nešťastne zvolený termín volieb. Veľa mladých rodín využilo jesenné prázdniny na výlety do hôr, čo možno zapríčinilo ten 10 %-ný rozdiel medzi obvyklou účasťou na komunálnych voľbách a aktuálnymi číslami. Ostáva nám dúfať, že nabudúce to bude lepšie,“ dodala Ingrid Kántorová, novozvolená poslankyňa Mestského zastupiteľstva v Šali.

(ml)
Foto: Peter Bartoš

The post Ingrid Kántorová: Táto práca prináša i demotiváciu, v meste sú však potrebné zmeny appeared first on .