Kristína Kúdelová je rodáčka zo Šale. Svoju cestu začínala na šalianskom gymnáziu, kde učila jej mama, a dnes patrí medzi renomované filmové kritičky. Je členkou Medzinárodnej organizácie filmových kritikov FIPRESCI a hlavou kultúrneho oddelenia v denníku SME. Cestuje po filmových festivaloch, robí rozhovory so svetovými, slovenskými a českými hviezdami nielen filmového plátna. Koncom roka vydala knihu a pre Slovo Šaľanov porozprávala o svojich skúsenostiach a zážitkoch zo sveta filmovej kritičky.
Čo sa dočítate v rozhovore?
- Ako vyzerá práca šéfredaktorky v kultúrnom oddelení jedného z najväčších denníkov na Slovensku?
- S akými hviezdami mala Kristína ako filmová kritička možnosť robiť rozhovor?
- Kto je jej idolom a vyspovedala ho už?
- Vytvorila si vďaka rozhovorom priateľské vzťahy s celebritami?
- Aké filmové festivaly mala možnosť navštíviť a ktorý je jej obľúbený?
- Ako prebiehal rozhovor s Johnnym Deppom v Karlovych Varoch?
- Majú československé celebrity hviezdne maniere?
- Aké negatívne skúsenosti si odniesla z rozhovorov?
- Čo musí človek spĺňať, aby sa mohol stať členom Medzinárodnej organizácie filmových kritikov FIPRESCI?
Od roku 2002 pôsobíte v denníku SME, kde v súčasnosti patríte medzi renomované filmové kritičky a máte pozíciu šéfky kultúrneho oddelenia. Ako vyzerala vaša cesta z Gymníka, časopisu gymnázia v malej Šali, na pozíciu v najrenomovanejšom slovenskom tlačenom denníku? Bol toto cieľ, kam ste sa vo svojom profesijnom živote chceli dostať? Alebo máte ešte nejaké ďalšie kariérne sny?
Som veľmi rada, že mi pripomínate Gymník. Len na chvíľu som sa nad týmito časmi zamyslela a už sa smejem. Pod zhovievavým dozorom mojej mamy sme tvorili všelijaké hlúposti a niekedy sme aj nahnevali učiteľov. Ale vtedy som ešte vôbec nemala jasné, čím chcem byť. Zvažovala som všeličo a ak si dobre pamätám, cestou novinárky som sa vybrala preto, že som bola zaľúbená a môj objekt bol začínajúcim novinárom.
Študovala som aj francúzsky jazyk a francúzsku literatúru a často som si chodila po knihy a časopisy do Francúzskeho inštitútu v Bratislave. Tam som raz našla hrubú knihu plnú fotografií o festivale v Cannes. A výborné časopisy o filme. Mojou diplomovou prácou bol film o Rudovi Slobodovi, potom som šla pracovať do televízie a nakrútila ďalší film – a potom ma zlákali do novín. V SME som šťastná pomaly už dvadsať rokov a mojím snom je hádam len to, aby som ešte dlho vládala túto prácu robiť dobre, lebo denníkové tempo je naozaj divoké a vyčerpávajúce. Že ešte chcem a vládzem, za to môžu práve rozhovory so skvelými ľuďmi, po nich som vždy naplnená chuťou a energiou.
Už niekoľko rokov robíte rozhovory so svetovými hviezdami či už režisérmi, producentmi, alebo samotnými hercami, ktorí hviezdia na filmových plátnach. Rozprávate sa s ľuďmi, ktorí sú často vašimi idolmi, ktorých dielo milujete. Už ste ich vyspovedali všetkých? Či sú ešte takí, na stretnutie s ktorými iba čakáte? Aké to je, rozprávať sa s niekým, koho tvorbu obdivujete a je bežnému človeku inak nedostupný?
Sny ešte mám. Tým najväčším je Bruce Springsteen. Nie je síce filmárom, ale skladá pesničky do filmov. Verím, že stretnem Roberta Redforda, to je moja veľká láska. A Toma Hanksa, Stevena Spielberga, Al Pacina. Tuším sa nemôžem veľmi zamýšľať, lebo zoznam by bol dlhý. Belmondo, žiaľ, na mňa nepočkal, neviem, kam sa tak ponáhľal. Viem si predstaviť, ako by som potom utekala za ujom Jožom, ktorý býva tu v Šali a je najväčším odborníkom na francúzsky film.
Pred každým takýmto rozhovorom mám riadny stres a strach, či využijem čas, ktorý dostanem, lebo väčšinou je to len pol hodinka, niekedy aj menej. V momente, ako sa stretneme – ja a môj respondent – už všetko opadne a ani nevnímam, s kým to som. To je znakom toho, že aj veľké hviezdy sú nesmierne príjemní ľudia. Pri niektorých som dokonca cítila, že sme blízke duše, napríklad s Ethanom Hawkom by sme boli stopercentne kamaráti, keby sme bývali v jednom meste. Teda aspoň si to nahováram.
Sú to iba profesionálne rozhovory s vymedzeným časom alebo ste zažili aj osobnejšie stretnutia, prípadne s niekým komunikujete aj naďalej v osobnej rovine?
Väčšinou mám k dispozícii prísne vymedzený čas. Za dverami číhajú všelijakí agenti a asistenti, niekedy majú v rukách nie hodinky – ale rovno stopky. Ale práve s Ethanom Hawkom sa mi napríklad stalo, že pani asistentke povedal, že ďakuje za upozornenie, ale že by mi ešte rád venoval pár minút navyše. Bolo to v Bukurešti, kde sa jeho nový film premietal preto, že tam teraz žije jeho mama a pracuje tam s rómskymi deťmi. Po pár hodinách bol žúr, kde som ešte robila rozhovor s režisérom. Ethan si ma tam vyhľadal, lebo mal chuť sa rozprávať viac, ale už o obyčajných veciach, nie o práci.
Väčšinou však nie sú podmienky na to, aby sme zostávali v kontakte, aj preto, že komunikácia pri vybavovaní rozhovorov prechádza cez iné osoby. Výnimkou je Česko a Slovensko, tu máte telefónne čísla na všetky hviezdy a voláte priamo nim. Málokto má agentov. A aj vzťahy s nimi sú bližšie a kamarátskejšie, mojím dobrým kamarátom je vďaka opakovaným stretnutiam a rozhovorom napríklad režisér Jaro Vojtek a zvlášť kapitolou je Petra Polnišová, ktorá bola moja spriaznená duša už v televízii Luna, kde sme spolu kedysi dávno robili.
Vidíte pri rozhovoroch s československými tvorcami a hercami rozdiel v komunikácii v porovnaní so svetovými hviezdami? Majú hviezdne maniere?
Nie je medzi nimi rozdiel. Aj české a slovenské hviezdy sú príjemní a sympatickí ľudia, možno sú len trochu úzkostlivejší a niekedy sa boja otvorene povedať svoj názor, aby náhodou niekoho neurazili a neprišli o pracovné príležitosti. Pri autorizácii zvyknú škrtať. Je možné, že aj hviezdy zo zahraničia by to rady robili, žiaľ, nemôžu skontrolovať slovenský text a museli sa s tým nejako naučiť žiť. O nich vychádza toľko článkov v toľkých krajinách, že už im ostáva len veriť, že novinár, s ktorým sa stretnú, je seriózny.
Ako filmová kritička sa každoročne zúčastňujete prestížnych filmových festivalov v Cannes, v Karlových Varoch a iných. Ktorý filmový festival vám za tie roky najviac prirástol k srdcu? Odkiaľ máte najkrajšie spomienky a zážitky?
Najkrajšie spomienky mám asi z festivalu Art Film Fest v Košiciach a z Karlových Varov, pretože tam chodia aj moji kamaráti z filmovej brandže, dokonca aj mimo nej. A s kamarátmi je vždy najlepšie. Na veľkých svetových festivaloch je už kamarátov zo Slovenska a Česka pomenej, napríklad do Cannes chodím len ja a pani Emília Kincelová z portálu filmpress.sk. Takže viac menej len medzi projekciami klebetíme s kolegami zo zahraničia, s ktorými sa už za tie roky poznáme.
Tam už nie je čas na žúrovanie, na veľkých festivaloch sú tvrdé podmienky, projekcie a tlačové konferencie od skorého rána do polnoci, prosto treba pracovať. Napriek tomu aj tam človek prežije fantastické veci. Mám veľmi rada Cannes, ale ešte o čosi viac San Sebastián na severe Španielska. Mesto nie je také preplnené, nie sú tam ani také prísne podmienky a kontroly a ľahšie sa tam dýcha.
Tento rok sa hviezdou festivalu v Karlových Varoch stal Johnny Depp. V poslednej dobe mal veľa osobných problémov, ktoré ho pripravili o niekoľko rolí. Ako pôsobil na vás?
Johnny Depp je pre mňa veľmi smutná téma. Podľa mňa je to najlepší herec súčasnosti a verím tomu, že aj slušný človek. Myslím si, že sa o tom snaží zo všetkých síl svoje publikum presvedčiť. Dostala sa ku mne informácia, že bol trošičku zhúlený, čo by potvrdzovalo môj pocit z neho, ale to hovorím s úsmevom. Bol ku mne nesmierne ohľaduplný, chcel, aby som sa dobre cítila a asi päťkrát sa ma spýtal, či mi naozaj nebude vadiť, ak si zapáli. Nakoniec si ani nezapálil.
Každú moju otázku vzal vážne a hoci si určite stráži svoje súkromie a svoje tajomstvá, mala som pocit, že chce byť úprimný a osobný. Cítila som sa pri ňom veľmi dobre a musím vám povedať, že má aj nesmierne príjemný, sexy hlas. To som si uvedomila, keď som prepisovala náš rozhovor a znel mi v slúchadlách.
Máte aj negatívne skúsenosti z rozhovorov či naopak zažili ste nejakú trápnu situáciu, na ktorú už dnes spomínate iba s úsmevom?
Mám len jednu. Český herec Jan Budař si akoby vychutnával, že ma zneisťuje svojimi strohými odpoveďami. Chvíľu som sa s ním trápila, a potom som si povedala dosť. Práve si šiel objednať druhý čaj, keď som mu poďakovala a postavila sa, že odchádzam. Nechcem mu krivdiť, možno boli moje otázky naozaj hlúpe. Moja kolegyňa Jana Sunderman, s ktorou, mimochodom, práve vydávame knihu s názvom Interview (kniha bola vydaná koncom roka, kedy prebiehal rozhovor, pozn. redakcie), mala podobný zážitok s Karlom Rodenom. Ich rozhovor sa skončil skôr, ako im čašníčka stihla priniesť objednávku. Prosto nemal náladu. Vtedy to nebolo príjemné, ale dnes sa na tom veľmi dobre smejeme.
Kristína Kúdelová o knihe Interview:
S Janou Sundarman sme sa v knihe pristavili pri dvanástich mojich rozhovoroch s najväčšími hviezdami. Napríklad s Bradom Pittom, Leonardom DiCapriom, Johnnym Deppom, Ethanom Hawkom. Pýtala sa ma, ako rozhovory prebiehali, ako sa pri nich hviezdy správali, čo mi chceli alebo nechceli povedať, v akých podmienkach sa to dialo, čo bolo komické, čo absurdné, alebo čo som musela podniknúť, aby som rozhovor získala. Snažili sme sa odhaliť veci zo zákulisia, ktoré sa inak k čitateľom nedostanú. K nášmu rozprávaniu sme pripojili aj ukážky zo samotných rozhovorov, ktoré boli publikované v denníku SME. Knižku si už teraz viete zakúpiť v niekoľkých kníhkupectvách.
Ste členkou Medzinárodnej organizácie filmových kritikov FIPRESCI. V ktorom roku ste sa stali členkou a čo musí človek spĺňať, aby sa mohol stať súčasťou medzinárodnej organizácie filmových kritikov? Ste aj v porotách nejakých filmových súťaží / festivalov?
Odkedy som, to si presne nepamätám. Možno desať rokov. Musela ma navrhnúť a schváliť národná sekcia organizácie, a potom aj samotný najvyšší šéf, čo je nemecký kritik Klaus Eder. Podmienkou je pravidelná a dlhodobá činnosť, ak si dobre pamätám. K tomuto členstvu už prirodzene patrí, že sme členmi porôt. Mňa pozvali napríklad do Montrealu, Štokholmu, Toulouse, Seville, San Sebastiánu. Som za to veľmi vďačná, sú to krásne skúsenosti.
Vždy som mala okolo seba fantastických kolegov. Naposledy talianskeho kritika Feliceho Laudadia, ktorý kedysi šéfoval aj slávnemu festivalu v Benátkach a produkoval filmy talianskym legendám. Veľmi som sa nasmiala, keď mi rozprával historky zo sveta hviezd. Jeho brat, režisér, napríklad objavil Monicu Bellucci. A dal jej príležitosť, napriek tomu, že vôbec nevedela hrať.
Venujete sa aj literatúre či hudobnému svetu a práve mesiac november (rozhovor prebiehal v novembri, pozn. redakcie) sa nesie v duchu straty legendy slovenského popu Mekyho Žbirku. Váš článok, ktorý si po jeho smrti prečítali tisícky jeho fanúšikov, bol ľudský ako Meky a napísaný nielen z pohľadu novinárky. Aké to je písať o ľuďoch, s ktorými ste si vďaka vašej práci vytvorila osobný vzťah v takýchto životných chvíľach? Dá sa byť objektívny a profesionál?
Snažím sa o to, ale asi sa to celkom nedá. Správa o jeho smrti ma zastihla v momente, keď sme mali s kolegami vyberať najlepší film na festivale v Seville. Kolegovia o tom vedeli a nechceli ma vyrušovať. Ale keďže vedeli, že sme sa často stretávali, poprosili ma o osobnú spomienku. Chcela by som povedať, že to šlo ťažko – áno, šlo, lebo som tomu nevedela uveriť a pár hodín som zostala paralyzovaná. Ale nakoniec to šlo veľmi ľahko, ani som nevedela zastaviť prúd slov, lebo Meky bol krásny a bohatý človek a vedela by som o ňom napísať aj diplomovku. Keď nad tým tak teraz rozmýšľam, uvedomujem si, že o ňom som vždy písala najradšej. Bude mi chýbať nielen ako človeku, ale aj ako novinárke.
Očakáva sa, že ako medzinárodný kritik musíte ovládať cudzí jazyk. Vy ale plynule hovoríte hneď niekoľkými jazykmi, tým sa nemôže pochváliť mnoho ľudí. Aké jazyky ovládate a plánujete sa naučiť aj ďalšie?
Plynulo hovorím len po anglicky, francúzsky a po španielsky a aj v nich mám ešte čo vylepšovať. Hanbím sa, že mi ide ťažko maďarčina, hoci som polovičná Maďarka, a pracujem na nórčine, lebo v Nórsku žije moja sestra Katka a jej manžel a tri deti hovoria po nórsky. No a ešte by som sa chcela naučiť po rusky a po taliansky. A ktovie, možno ma moja láska k filmom privedie ešte k inému jazyku. Aj do španielčiny som sa kedysi pustila preto, že som videla za sebou niekoľko filmov v španielčine a uvedomila si, že je škoda prežiť život na zemi a nehovoriť týmto historickým jazykom plným energie a mystiky.
Kvôli svojej práci veľa cestujete po svete, vraj je aj toto jeden z vašich koníčkov, cestovanie. Koľko krajín ste zatiaľ navštívili a ktoré miesto je vaše najobľúbenejšie?
Skoro celú Európu, Spojené štáty, Kanadu, Indiu. Moja mama, učiteľka francúzštiny a prekladateľka, by iste rada počula, že vyzdvihnem Francúzsko. Francúzsko považujem za druhý domov a som jej vďačná za túto lásku, ktorú mi predala. Ale najlepších ľudí som stretla v Španielsku a mám také tušenie, že v Taliansku je to podobne.
Nedávno som videla autobiografický film veľkého režiséra Paola Sorrentina – Bola to božia ruka (bude čoskoro na Netflixe) a plakala som pri scénach, v ktorých vystupovali jeho susedia a jeho rodina. Všetci by sme mali byť obklopení takou srdečnosťou a veľkorysosťou, ako bol obklopený on, keď vyrastal a dospieval v Neapole.
Blíži sa koniec roka 2021 (rozhovor prebiehal na konci roka, pozn. redakcie), ktorý film, seriál, hudobný album by ste zhodnotili za tento rok najlepšie a odporučila ho čitateľom, a prečo?
Veľmi ma dojala fínsko – ruská romanca Kupé č. 6, ktorá tento rok súťažila v Cannes a získala Grand Prix. A spomínaný film Paola Sorrentina. Ak by ste chceli spoznať zákulisie filmového biznisu a život filmových hviezd, potom odporúčam veľmi milý a vtipný francúzsky seriál na Netflixe Call My Agent. A keď sme spomínali Mekyho, v októbri vyšla reedícia jeho Modrého albumu, nanovo ho nahral v jeho milovaných štúdiách na Abbey Road. Vyšiel aj na platni, ja ju už doma mám.
Pandémia ovplyvnila životy všetkých a veľmi zasiahla aj oblasť kultúry. Ako ste to pocítili vy a ako toto obdobie hodnotíte z pohľadu kultúrneho kritika?
Bola to zaberačka. V novinách sme sa museli veľmi zamyslieť nad tým, o čom a ako písať, keď sa vlastne nič nedeje. A zistili sme, že život pokračuje, že stále sú veľké témy a veľké príbehy, že za nimi stoja ľudia, ktorých stojí za to osloviť. Kiná nám zatvorili, ale film sme našli na online platformách. Len mi to riadne zabralo čas, ak som chcela napísať recenziu. Pretože pozrieť si jeden dvojhodinový film alebo dvanásťhodinový seriál je trošičku rozdiel. Nevadí. Na svete sú oveľa horšie veci. Trápiť sa, v úvodzovkách, nad seriálom je privilégium – a ešte aj krásne.
Zhovárala sa: Michaela Harabišová
Foto: archív Kristíny Kúdelovej
