Peter Kvačkay, rodák zo Šale, sa po štyroch rokoch na vysokej škole a práci v zahraničí počas pandémie, rozhodol, že potrebuje zmenu a zvolil si novú cestu, ktorá ho priviedla k nápadu ísť stopom až za polárny kruh. Celé dobrodružstvo sa začalo Cestou hrdinov SNP, ktorá vedie naprieč celým Slovenskom. Nám o svojich zážitkoch z cesty za polárny kruh porozprával viac.
Čo sa dočítate v rozhovore?
- Ako dlho mu trvalo prejsť pešo Cestu hrdinov SNP?
- Ako prebieha stopovanie? Kto mu najčastejšie zastavoval?
- Kde Peter na svojich cestách prespával a čo jedol?
- S kým sa na svojich cestách zoznámil?
- Bál sa Peter, keď si ho prehadzovali kamionisti?
- Koľko kilometrov prešiel stopom?
- Kam sa až stopom dostal?
Začiatkom minulého roka sa Peter dostal do Prahy, kde začal pracovať vo firme v čase lockdownu. „Pracoval som z domu, nemal som kontakt s kolegami, necítil som sa tam celkovo dobre, tak som na konci skúšobnej doby dal výpoveď a keďže som bol v štádiu, kedy som mal niečo našetrené, nikto ma nikam nenaháňal a mal som voľný čas, rozhodol som sa prejsť Cestu hrdinov SNP,“ hovorí v úvode rozprávania Peter.
Cesta hrdinov SNP je najdôležitejšia turistická magistrála na Slovensku. Turisti putujú pešo zo severovýchodu krajiny až na západ po Devín.
Cesta pešo cez Slovensko mu trvala 25 dní
Cesta hrdinov SNP sa začína na poľských hraniciach v okrese Svidník, pokračuje cez Bardejov, Sariš, Košice, cez Volovské vrchy, Dobšinú, do Nízkych Tatier, cez Čičmany, Trenčín, 20 kilometrov sa prechádza cez Česko, následne sa cez Malé Karpaty dostanete do Bratislavy na Devín, kde táto cesta končí.
„Cesta mi trvala 25 dní, krásny zážitok, človek sa nastaví na nový režim. Ale zároveň sa ukáže, že evolučne sme prispôsobení kráčať po savane, zbierať plody a nie sedieť 8 hodín v kancelárii každý deň. Na ceste som mal menej podnetov, osobne si myslím, že máme okolo seba veľa zbytočných podnetov, šum, ktorý nám bráni byť sám so sebou,“ vysvetľuje pocity z cesty.
Na ceste rieši človek len základné potreby a prírodu. Peter si plánoval trasu a podľa toho si nakúpil potraviny, aby so sebou neťahal ťažký náklad. „Ráno som jedol ovsenú kašu s orieškami, cez deň som jedol rôzne tyčinky, ak som natrafil na chatu, najedol som sa tam, na večeru som mal väčšinou instantné cestoviny. Ovocie má veľa kíl, tak som si vždy pri návšteve obchodu spravil hody, zjedol nejaké ovocie a zeleninu,“ hovorí Peter, ktorý na svojom chrbte niesol 12-kilový batoh. Spával v stane alebo si našiel nejaký prístrešok. Takto fungoval aj pri jeho ceste za polárny kruh.
Hľadal miesto pre ďalšie dobrodružstvo
Po príchode domov na konci júna sa rozhodol predĺžiť si dovolenku. Mal naplánovanú cestu stopom do Indie, tú nakoniec kvôli pandémii zrušil. Začal hľadať, kam by mohol vyraziť na ďalšie dobrodružstvo a vybral si severské krajiny a cestu za polárny kruh. Po mesiaci doma sa koncom júla vybral na cestu stopom za polárny kruh.
Kamarát ho autom zobral do Trenčína, odtiaľ išiel stopom pred Čadcu, kde ho vodič vysadil pri benzínovej pumpe. Postupne sa dostal stopom do poľského mesta Bielsko Biala.
„Dorazil som tam večer okolo desiatej, čo nie je ideálny čas pre stopovanie, lebo v noci vám skoro nikto nezastaví. Chcel som sa dostať na sever mesta, tak som sa prechádzal mestom a stretol som dievča, ktoré si tam robilo fotku. Potešil som sa, lebo keď cestujem, rád spoznávam nových ľudí. Skúsil som ju osloviť, zarozprávali sme sa, a nakoniec mi ponúkla aj miesto na prespanie a jedlo. Takže občas sa stane aj takéto niečo,“ rozpráva nám o jeho zážitkoch.
Nasledujúce ráno sa dostal stopom do Varšavy. „Stopovanie vyzerá tak, že keď sú diaľnice, človek ide z pumpy na pumpu. Ak nie sú diaľnice, tak sa postavíš niekde, kde ti vedia zastať a máš v ruke tabuľku s názvom miesta, kam máš namierené. Niekedy ma niekto zobral 10 kilometrov, ale niesli ma jednu cestu aj 900 kilometrov,“ hovorí o stopovaní.
Vo Varšave prespal u bývalého spolubývajúceho z Prahy, z Varšavy sa dostal do Olštýnu, kde mal známu, ktorú spoznal, keď bola na výmennom študijnom pobyte na Slovensku. „Spolu sme si prešli jazerá, strávil som tam dva dni, potom som sa dostal do Litvy, kde som prespal u ďalšej kamarátky, ktorá u nás na Slovensku jedno leto pracovala. Zatiaľ to vyzerá, že mám všade známych a kamarátov, takže som stan ani nevyužil, ale prišlo aj k tomu,“ smeje sa Peter.
Vymieňali si ho kamionisti
Cestou po Litve ho bral kamionista, ktorý však nemieril priamo na miesto, kam Peter, a tak sa cez vysielačku dohodol s kolegom kamionistom, ktorý išiel na diaľnici pred ním, že si Peťa prehodia na nejakom parkovisku.
„Jeden bol Poliak, druhý Ukrajinec, boli veľmi milí a vďaka nim som sa dostal do Rigy, hľadal som miesto, kde by som večer mohol postaviť stan. Zapol som si však aplikáciu Couchsurfing, vďaka ktorej som si našiel prespanie zadarmo,“ hovorí Peter.
Couchsurfing je sociálna sieť, cez ktorú si ľudia navzájom poskytujú miesto na prespanie, ak sa nachádzate v zahraničí.
„Ja osobne som tiež ponúkal nocľah v Bratislave, keď som tam žil. Je to super, lebo stretnete nových ľudí, zoznámite sa s rôznymi kultúrami a vzniknú nové priateľstvá. Ozval sa mi chalan, u ktorého som nakoniec prespal,“ rozpráva o tom, ako sa dostal k ďalšiemu nocľahu.
„V Rige som prespal u dvoch chalanov, jeden bol Iránec žijúci vo Francúzsku a druhý bol Azerbajdžanec žijúci v Lotyšsku, s ktorými som sa naozaj veľmi dobre porozprával o politike a živote,“ spomína na ľudí, ktorých stretol.
Prvú noc spal vonku až v Estónsku
Dostal sa stopom do Tallinnu, kde už nezohnal ubytovanie. Prišiel do prístavu a hľadal miesto na spanie. „Spal som na takom socialistickom amfiteátri, kde boli turisti a pozorovali západ slnka. Musel som zliezť na plošinu, kde sa nedalo tak ľahko dostať. Lebo ak človek prespáva v meste, je riziko, že vás môžu okradnúť,“ vysvetľuje riziká so spaním vonku.
Ráno sadol na trajekt smer Helsinky. Preskúmal pobrežie, a potom niekoľko hodín kráčal pešo na ostrov Seurasaari, kde si našiel drevený prístrešok, v ktorom strávil noc. Vo Fínsku mal problém dostať sa von z Helsiniek. „Bolo to kvôli tomu, že na nájazdoch na diaľniciach vám nemajú kde vozidlá zastať, preto som musel prejsť až na samotnú diaľnicu a stopovať tam. Tam mi zastavila zlatá teta. Prestopoval som sa do Turku, kde začalo pršať, a tak som si našiel miesto cez Couchsurfing u Paulíny so psíkom s tromi labkami,“ hovorí Peťo.
Častejšie mu zastavovali imigranti
Ráno jeho cesta pokračovala, dostal sa počas jedného dňa z Turku do Oulu, čo predstavuje 800 kilometrov. „Viac mi zastavovali imigranti ako domáci, čo ma prekvapilo, no zároveň to je asi aj tým, že si sami preskákai cez niečo, kým sa dostali do cudzej krajiny. A boli veľmi nápomocní. Osobne ma prekvapilo, koľko Somálčanov sa tu nachádza,“ popisuje situáciu s imigrantami.
V Oulu Peter zistil, že stratil čelenku so svetlom i iné veci, a tak si musel hľadať miesto na spanie po tme. Z Oulu sa dostal do Kemi.
„Zastavil mi starý Volkswagen, z čoho som mal úžasný zážitok. Vyložil ma pár kilometrov od Kemi, odtiaľ som išiel pešo 12 kilometrov, prišiel som k miestnej rozhľadni, kde som si na najvyššom poschodí, kde nebol prístup turistom, rozložil spacák. Konal sa tam v okolí festival, a tak som do neskorej noci počúval hudbu a veľmi sa nevyspal,“ spomína.
Dlhé dni a soby na každom rohu
Najnáročnejšie bolo zvyknúť si na veľmi dlhé dni. „Mal som problém, lebo ja som kráčal hodiny a neuvedomil si, že už je 11 večer, človek si to vôbec neuvedomí, lebo je svetlo“ priznáva ťažkosti. Z Kemi putoval priamo za polárny kruh.
„Zobral ma jeden pán a keď sme prešli cez polárny kruh, oznámil mi, že teraz začnú chodiť okolo nás soby. Ja som bral soby ako exotické zviera, ktoré len tak človek nevidí. A on sa začal smiať, lebo sme ich zrazu videli naozaj veľké množstvá, všade. Každý sob je niekým vlastnený, žijú voľno v prírode, pasú sa a na zimu ich odchytia,“ hovorí o soboch za polárnym kruhom.
Eufória za polárnym kruhom
Večer hľadal miesto na spanie, vyliezol na kopec, kde ho čakal krásny západ slnka. Postavil si stan a to bol moment, kedy si uvedomil, že sa dostal za polárny kruh. „Bola to moja prvá noc za polárnym kruhom. Chytila ma eufória. No zároveň som bol smutný, že to nemám s kým zdieľať. Takže nabudúce už asi pôjdem s nejakým cestovateľským partnerom. Lebo aj v prípade, že sa niečo stane, je lepšie, ak nie ste sami. Byť sám má však tiež isté výhody,“ priznáva.
Jeho cieľom bol najsevernejší bod Európy, Nordkapp, kam sa dá dostať autom, tam sa aj dostal. Takže jeho dobrodružstvo pokračovalo.
„Dostal som sa na súostrovie Lofoty, to je asi najkrajšie miesto, aké som kedy videl. Krásna rozmanitá príroda. Odtiaľ som sa trajektom dostal na pevninu a stopol dve dievčatá s karavanom, ktoré ma zobrali 900 kilometrov do Osla. Z Osla som šiel ku kamarátovi do Švédska, kde som strávil noc a prefarbili sme si vlasy na blond. Tu sa moja cesta skončila a ja som sa vracal cez Dánsko, Nemecko, Česko až na Slovensko domov,“ hovorí Peter, dokopy prešiel stopom 8-tisíc kilometrov.
V súčasnosti plánuje ďalšie dobrodružstvá, a tak o ňom určite nepočujete poslednýkrát.
„Nikdy nebude ideálny čas splniť si svoje sny. Ak po niečom túžite, máte nejaký cestovateľský sen, tak si ho splňte. Cestovať sa dá aj skromne,“ odkazuje všetkým na záver.
Pozrite si cestu za polárny kruh aj na videu, ktoré Peter natočil a zostrihal.
Zhovárala sa: Michaela Harabišová
Fotky: Archív Petra
